PŮVOD SLOVENŮ A SLOVÁKŮ I.

Odkiaľ sme a aký je náš pôvod? Nuž túto otázku si dnes už bežný človek nekladie. Veď o našom pôvode sa v súčasných školských učebniciach dočítame síce strohé, ale pomerne jednoznačné informácie: Koncom 5. a začiatkom 6. storočia sa na území Slovenska usadil kmeň Slovenov… Naši predkovia si aj po príchode do Karpatskej kotliny zachovali svoj spôsob života…¹

Obdobné viac či menej rozsiahlejšie informácie získame vo všetkých vedeckých publikáciách najrôznejšieho druhu. Hĺbavému človeku, však takáto informácia nestačí, pretože v otázke nášho pôvodu sa črtá veľké množstvo otáznikov, ktoré nelogickú dogmu modelovanú odbornou verejnosťou oprávnene do značnej miery spochybňujú.

Zhruba pred dvesto rokmi bolo poznanie našich dejín iného charakteru. Prevládali tézy o starovekom podunajskom pôvode Slovanov, pričom centrum vývoja bol situovaný približne do oblasti Panónie a južného Slovenska. Avšak už v tomto období jestvovali silné politické tlaky na odobratie významnej časti našich dejín, čo zreteľne zdokumentoval Pavol Jozef Šafárik v svojich Slovanských starožitnostiach v roku 1837, kde v časti Starobylosť Slovanov v Európe uvádza zaujímavú pasáž: Mnohí novší spisovatelia, zvlášť inonárodní, v starých dejinách Slovanov neveľmi zbehlí, pokladali Slovanov za národ celkom nový, ktorý sa v Európe objavil až v 5. stor. v spoločenstve Hunov, Avarov a iných aziatskych cudzojazyčníkov.

Aká bola táto ich domnienka veľmi nepreukazná a mylná, súdny skúmateľ starožitností slovanských, ktorý sa rozhliadne v najstarších prameňoch a pamiatkach jednak Slovanstva samého, jednak aj iných kmeňov európskych, a uváži vec bez predsudkov, všestranne a starostlivo, zaiste sám skoro a dokonale spozná. Ďalej uvádza, že národy kmeňa slovanského sú od nepamäti prastarí obyvatelia Európy, alebo — čo je to isté —, že tu od predhistorickej doby sídlia s inými kmeňmi toho istého plemena, menovite s keltským, nemeckým, litovským, tráckym, gréckym a latinským…² a túto svoju tézu o starobylosti Slovanov dokladá potom v svojom diele nemalým množstvom starovekých zdrojov.

Dezinformačná vojna pokračovala a v roku 1902 vyústila do novej podoby dejín, ktorú prezentoval v svojich Slovanských starožitnostiach Lubor Niederle. Hneď v úvode sa odvoláva na Šafárikove dielo, kde prezentuje jeho prácu ako základ, z ktorého pri svojich bádaniach vychádzal. Zároveň neskrýva počudovanie, že: „od roku 1837, kedy vyšli „Šafaríkove Starožitnosti“, neobjavilo sa v slovanskej literatúre podobné väčšie celkové spracovanie výsledkov, ku ktorým došli rôzne novodobé náuky…“. Niederle sa teda tváril ako pokračovateľ Šafaríkového diela, čomu mal snáď napovedať i hold na zčiatku knihy:  „věnováno památce Pavla Josefa Šafaříka“. V skutočnosti jeho prácu postavil hore nohami, pretože poprel starobylosť Slovanov, ako i ich dunajský pôvod³.

Niederle bol veľkým zástancom a pravdepodobne i tvorcom migračnej teórie Slovanov a ich príchodu v 5. až 6. storočí, a v podstate bol i jej významným propagátorom. Či to mal z vlastnej hlavy, ťažko dnes posúdiť, každopádne Lubor Niederle po štúdiách na filozofickej fakulte v Prahe absolvoval zahraničné stáže v Mníchove a v Paríži. V Mníchove pôsobil v roku 1889 na univerzite v ústave známeho nemeckého profesora Johannesa Ranka a v Paríži sa v rokoch 1889-1890 vzdelával a doškoľoval vo fyzickej antropologii na oddelení profesora Léonce Manouvriera na antropologickej škole (École d’anthropologie), kde mal možnosť si dokonale osvojiť nemecké a západoeurópske videnie dejín.

Niederle bol žiakom, neskôr spolupracovníkom a priateľom slobodomurára⁴ a neskôr československého prezidenta Tomáša G. Masaryka. Dňa 25. novembra roku 1927 bol medzi prvými menovaný prezidentom republiky T. G. Masarykom za riadneho člena Slovanského ústavu. O pol roka neskôr, bol profesor Lubor Niederle na ustanovujúcom valnom zhromaždení riadnych členov Slovanského ústavu na návrh profesora J. Zubatého jednomyseľne zvolený do jeho čela ako prvý predseda. Na dlhé obdobie sa tak stal čelným predstaviteľom československej slavistiky.⁵ Z titulu jeho spoločenskej pozície sa ako jeho práce tak i jeho názor stal smerodajným v oblasti výskumu a tvorby už československých dejín národa „československého“. Tento český prvok v dejinách Slovanov sa presadil aj na Slovensku a v jeho duchu bolo vychovaných niekoľko generácií slovenských historikov.

Niederleho analýza však na počudovanie nepozostávala z nejakých novátorských prvkov, ale ako sám píše, slúžili mu k tomu dva druhy dokladov:6 data ukuzujúce na určité východisko Slovanov, a k nim patria správy historické, avšak zapísané v dobách vzdialených od doby, kedy sa rozchod začal a v celku dokonal; ako druhé uvádza dáta pomocné, čerpané z kombinácií rôznych prameňov alebo dáta vzaté z iných nedokázaných, ale viac menej pravdepodobne konštruovaných teórií…

Dokonca sám o svojej práci tvrdí, že nevyužíva výsledky skúmania antropologických, pretože toto doposiaľ nevystúpilo z rámca teórií a dokonca nestavia ani na archeológii, pretože ona nemôže dnes ešte poskytnúť doklad pozitívny v prospech jednej alebo druhej strany…⁹ Jeho hlavnou argumentačnou bázou bolo preberanie a kopírovanie nemeckej ideologickej histórie a jej aplikovanie na stredoeurópske pomery, doplnené filozofovaním a psychologickým zosmiešňovaním zástancov proti teórií. O nich doslova uvádza⁷: prvé literárne pokusy o histórii slovanskej boli postavené  na prostriedkoch primitívnych a naivných.

Pretože v tejto otázke história mlčí, vypomáhali umelé vymyslené tradície domáce, vypomáhala biblia a výklady cirkevné, vypomáhala postupnosť v ktorej bolo možné rôzne národy na určitom území naspäť sledovať, avšak bez zreteľa či medzi nimi existuje vnútorné genetické spojenie alebo nie, a koniec-koncov vypomáhali i sebe naivnejšie etymológie nomenklatúry etymologickej. Tento stav trval v celku až do konca 18. storočia. Obrat k vedeckejšiemu nazeraniu na pôvod Slovanov nastal až v prvej polovici 19. storočia, najskôr rozvojom porovnávacieho jazykospytu, neskôr i rozvojom antropológie, a v oboch smeroch bol učinený značný pokrok k lepšiemu poznaniu, zvlášť u prvej náuky.

Stručne povedané, staré texty začali byť vnímané vedeckejším prístupom, vďaka rozvoju jazykospytu, čo bolo pravdepodobne zavedenie modernej lingvistiky, ktorej základ dali publikácie Friedricha von Schlegela z roku 1808, Franza Boppa z roku 1816, a Jakoba Grimma z roku 1819. Tie viedli k založeniu porovnávacej (komparatívnej) lingvistiky, v ktorej boli ako základ použité  sanskrit, perzština, gréčtina, latinčina a nemčina, a následne na základe príbuznosti týchto jazykov bol zavedený pojem „indo-germánsky“⁸. Slovenská a slovanská interpretácia názvov a mien bola ignorovaná, preto sa nemožno čudovať, že Niederle nenachádzal naše mená v historických zdrojoch, na základe čoho vyprodukoval „vysokoučené“ poznanie, že:⁷

Slovania nemajú žiadne pozitívne správy historické, ktoré by nám ozrejmili ich vznik. Ani nejaké zaručené tradície ľudové o ich pôvode, či nejaké genealogie mytologické, podobné tým, ktoré mali Germáni alebo Gréci. Ba ani bližšie príbuzenstvo s inými národmi nie je historicky doložené. Zároveň však zisťuje, že v starých správach historických predstupujú pred nás Slovania naraz ako hotový národ vedľa iných, bez najmenšej zmienky o tom, odkiaľ a ako sa vzali a s kým sú príbuzní.⁷ Všetky spájania Slovanov so Skýtmi a Sarmatmi, ktoré sa v nemalej miere vyskytujú v kronikách už od 8. storočia odmieta ako „holé kronikárske výmysly“⁷ a následne vedecky stanovil pravlasť Slovanov nasledovnými slovami: prehistorickú kolísku Slovanov je treba hľadať v kraji od strednej Visly na východ k Dnepru a do poriečia Desny, od pása ho Karpatských tak na sever asi k Mohilevu; možno však, že pôvodná oblasť tak vysoko nesiahala.¹²

Túto oblasť opísal ako zem vzdialenú od vírov starého sveta a od všetkých stredísk vyspelej kultúry a vzhľadom na to, že končiny, ktoré tvorili jadro osídlenia Slovanov boli veľmi málo známe starým kultúrnym národom, predovšetkým Grékom a Rimanom, pretože ako inak by sme si mohli vyložiť už zmienený naprostý nedostatok správ.¹⁰ A podľa jeho logiky v takomto kraji prirodzene vyrastal ľud povahy a zamestnania kľudného.¹⁰ Niederle týmto prispel k budovaniu povesti pokojných Slovanov, znášajúcich pokoru a otroctvo. Túto mierumilovnú ideológiu nám vtláčajú systematicky do „hláv“ už dlhú dobu, akoby sa báli, že Slovanský vzpurný duch prevráti ich vykonštruovaný svet naruby, pretože historické fakty svedčia o presnom opaku charaktere Slovanov, ktorí boli ochotní radšej umrieť ako sa nechať zotročiť. Preto boli systematicky vyvražďované celé územia, likvidované písomnosti, kultúra i povedomie a preto sa to deje i dnes.

Niederle nenašiel Slovanov v historických zdrojoch, pretože ich zrejme nechcel nájsť. Celá jeho práca o pôvode Slovanov je skôr filozofické ako faktografické dielo a je možné ho stotožniť s ideológiou, ktorá mala niekomu a niečomu poslúžiť. V konfrontácii s modernou genetikou jeho Slovanské starožitnosti sú „krokom vedľa“, pretože genetika zreteľne potvrdzuje všetky staršie práce o dunajskom pôvode Slovanov ako i teóriu illýrsko-balkánsku, ktoré on odmieta ako nevedecké.¹² Tento fakt by však sám o sebe určite nemusel byť vnímaný ako tragický, či akýmkoľvek spôsobom negatívny, veď človek je tvor omylný a poznanie je vecou vývoja, avšak jeho vízie o pôvode Slovanov sú základom súčasnej slovenskej Slavistiky, ktorého sa držia zubami nechtami slovenskí historici dodnes. A toto už tragické je.

Vezmime si teda Niederleho objaviteľský a argumentačný prístup a poďme odhaľovať Slovanov a zvlášť Slovenov v historických zdrojoch, avšak nie na báze „vedeckého porovnávacieho jazykospytu“, ale na báze slovenského a slovanského jazykospytu, doplneného o vnútorné genetické spojenie. Výsledok by sme teoreticky mohli hodnotovo a čo do náročnosti porovnať s prácou Niederleho, a naším vedátorom by to principálne mohlo stačiť prinajmenšom na zamyslenie. Avšak história je dnes veda, ktorú možno prirovnať skôr k ideológii, takže ak chceme byť presvedčiví, musíme si ešte niečím vypomôcť. Prizvime teda na pomoc ešte genetiku, archeológiu, a významný dôkazový prvok, ktorý som „vedecky“ nazval „grécky logos-vrat“ (prevracanie slova).

-pokračovanie-

---------------------------------------------------------------

Literatúra:

1. prof. PhDr. Ján Lukačka, PhDr. Mária Tonková, Mgr. Ľuboš Kačírek, Mgr. Soňa Hanová, Dejepis pre 7. ročník základnej školy a 2. ročník gymnázia s osemročným štúdiom, Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, s.r.o., 2011, str. 8

2. Pavol Jozef Šafárik, Slovanské Starožitnosti, 1837

3. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, svazek I., str. 21

4. JUDr. Milan Janičina, Tatíčkomasarykovský hnojníček, 17 júl 2014, http://pansu.sk/stala-konferencia/115-tatickomasarykovsky-hnojnicek?tmpl=component&print=1

5. Lubomíra Havlíková, Slovanský ústav AV ČR, Akademický bulletin, Oficiální časopis Akademie věd ČR, 25.6.2008, http://abicko.avcr.cz/archiv/2004/6/obsah/lubor-niederle-1865-1944-.html

6. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 5

7. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 34-35

8. Petr Jandáček, Anton Perdih, A NOVEL VIEW OF THE ORIGINS, DEVELOPMENT AND DIFFERENTIATION OF INDOEUROPEANS

9. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 23-24

10. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 32-33

11. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 41-42

12. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 30

13. Dr. Lubor Niederle, Slovanské starožitnosti, díl I., Púvod a počátky národa slovanského, str. 129