AKO SA Z NÁŠHO UHORSKA STALO CUDZIE MAĎARSKO (2)

Gény sú nekompromisné…

Dnešné územie Chantyjsko-Mansijska je súčasnými maďarskými historikmi považované za ich pravlasť. V súvislosti s tým údajná jazyková príbuznosť Maďarčiny, Fínštiny, Estónčiny a tzv. ugorských jazykov chantyjčiny a mansijčiny prináša logický predpoklad, že genetický pôvod týchto národov bude aspoň z určitej časti ak nie identický, tak aspoň príbuzný.

Z pohľadu Y-DNA je spoločným základným génom Chantijcov a Mansov haploskupina N1c. Tieto gény vo vysokej miere nachádzame medzi Fínmi, kde oproti ostatným haploskupinám dominujú vo výške 61 %. V Estónsku ju vlastní 38% obyvateľstva. Príbuznosť Chantijcov, Mansov, Estóncov a Fínov je zjavná ako z genetickej tak po jazykovej stránke. Tomuto konceptu však nezodpovedá genetická výbava dnešných Maďarov, medzi ktorými sa haploskupina N1c vyskytuje len vo výške 0,5 %. Z genetického hľadiska Maďari zjavne nemajú spoločný pôvod s Chantijcami, Mansami ani s Fínmi. Hovoriť preto o nejakých ugrofínskych génoch, či ugrofínskom pôvode je absolútne nezmyselné.

Ako vidieť na mapke rozšírenia haploskupiny N1c v Európe, výskyt 0,5 % N1c v Maďarsku je štatisticky porovnateľný s výskytom v okolitých krajinách strednej Európy, dokonca v nejednom prípade je maďarské 0,5 % výrazne nižšie. Pre porovnanie: v Nemecku 1% (v západnej časti Nemecka dokonca 2 %), v Rakúsku 0,5%, v Chorvátsku 0,5%, v Českej republike 0,5%, v Macedónsku 0,5%, v Moldavsku 1,5 %, v Poľsku 4%, v Rumunsku 0,5%, v Srbsku 2%, vo Švajčiarsku 1%, na Ukrajine 7,5%, v Bielorusku 10%. Na Slovensku je výskyt haploskupiny N1c dokonca 6 krát vyšší (3%) ako v Maďarsku! Podľa genetiky by potom Slováci mali byť ešte maďarskejší Maďari ako samotní Maďari. Do oči bijúce je tiež to, že nejedna krajina susediaca s Maďarskom má v populácii vyšší podiel tejto „ugrofínskej haploskupiny“ (Ukrajina, Slovensko, Srbsko).

Zaujímavým sa javí tiež fakt, že v Litve disponuje N1c 42 % obyvateľstva a v Lotyšsku 38%, pričom lotyština aj litovčina nie sú príbuzné ako estónčine tak ani fínštine, o maďarčine ani nehovoriac. Obdobne v Poľsku je výskyt N1c vo výške 4% v Bielorusku 10%, pričom v histórii oboch krajín o nejakej maďarčine ani len nechyrovali. Z uvedeného je zrejmé, že 0,5 percentný výskyt haploskupiny N1c v Maďarsku je výsledkom iných dejinných udalostí ako takzvaný príchod „Maďarov“, alebo inak povedané, výskyt N1c v strednej Európe je prirodzeným genetickým „nánosom“, na ktorom je zreteľné, že jeho percentuálny výskyt medzi obyvateľstvom sa od epicentra (Fínsko) smerom k jeho okraju postupne znižuje. Územie Maďarska je jeho okrajovou a bezvýznamnou oblasťou.

V tejto jednoznačnej avšak nepríjemnej situácii zástancovia maďarstva (nemálo ich je i na Slovensku, dokonca v samotnej Matici Slovenskej) operujú argumentom, že „Maďari vpadli do Karpatskej kotliny už geneticky premiešaní“. Zdôrazňuje to i Lendvai slovami, že jediným vedeckým dokladom etnogenézy Maďarov je ich jazyk, ktorý je v Európe jedinečný a vyvinul sa z ugrofínskej jazykovej rodiny. Otázka znie, či je vôbec možné hovoriť ugrofínskym jazykom bez ugrofínskych génov?

Zhrňme si tajomné putovanie Maďarov z ich pravlasti. Staromaďarské kmene pôvodne žili na západných alebo na východných svahoch Uralu (Lendvai). Okolo 1. storočia p.n.l. sa maďarské kmene odtrhli od ugorskej etnickej skupiny a spolu s inými etnikami sa vydali na juhozápad. Pod vplyvom turkických a iránskych kmeňov si osvojili nomádsky a pastiersky spôsob života. V dynamicky vznikajúcich a rovnako rýchlo zanikajúcich  osadách sa z pôvodných rybárov a lovcov čoskoro stali roľníci a chovatelia dobytka (Lendvai).

Až do polovice 9. storočia kočovali maďarské kmene na onogurských stepiach medzi Donom a Dneprom na západnom okraji Chazarskej ríše. Na čele siedmich maďarských kmeňov boli vojvodovia, z nich prvým bol vojvoda Levéd, podľa ktorého pomenovali svoje staré sídla Levédia (Steinhübel). Od roku 830 sa maďarské kmene nachádzali na obrovskom území sútoku viacerých riek medzi Donom, Dunajom a Čiernym morom (Etelköz) spolu s nomádskymi turkickými kmeňmi, Alanmi a Slovanmi (Lendvai).

Maďari sa zaplietli do bulharsko-byzantskej vojny (894-896), na ktorej konci stratili Etelköz, odkiaľ ich vytlačili ich starí nepriatelia Pečenehovia. Preto Maďari oslabení porážkou v Bulharsku a ustupujúci pred Pečenehmi uzavreli ešte v I. polroku 896 dohodu s Moravanmi, podľa ktorej mohli prekročiť Karpaty a vstúpiť do Potisia. Moravania „prijali k sebe nemalý počet Maďarov“, teda nie všetkých. Väčšia časť Maďarov zostala aj po roku 896 za Karpatmi, na území neskoršej Halíče (Steinhübel).

Vpád 250-tisícového vysoko militantného etnika do Karpatskej kotliny, ktoré podľa oficiálnej historiografie v priebehu niekoľkých desaťročí prebralo mocenskú taktovku v Uhorsku, muselo zanechať genetické stopy nielen na území dnešného Maďarska, ale v celom Uhorsku. Z 250-tisíc prišelcov mohla byť približne polovica mužov (ak nie viac). Dokonca niektoré zdroje uvádzajú, že do Karpatskej kotliny vpadli len vojenské družiny Maďarov bez žien. Každopádne, bojovníci majú v sebe prirodzenú agresivitu, ktorá sa prejavuje i v nekompromisnosti voči ženskému pohlaviu, hlavne na obsadených územiach.

Výsledkom muselo byť jednoznačné odovzdanie mužskej Y-DNA „starých maďarov“ na obsadených územiach prevažnej časti žien pôvodnej populácie a samozrejme i ženám vlastným. To sa však zjavne nestalo. Historici nás teda svojimi tvrdeniami o „starých Maďaroch“ nepriamo presvedčujú, že títo nemali zjavne žiadnu mužskú potenciu, respektíve družiny, ktoré vpadli do Karpatskej kotliny už v tých časoch nemali vo svojej genetickej výbave žiadne ugrofínske gény N1c! O akomsi “premiešaní” nemožno hovoriť, pretože pri “premiešani”  dochádza k vytvoreniu zmesi rôznych génov, medzi ktorými by malo byť i určité a nie zanedbateľné percento Chantyjsko-Mansijskej zložky. Tá však zjavne chýba!

Y-DNA sa totiž prenáša len po paternálnej línii, teda po mužských potomkoch z otca na syna atď. Ak dnešní „Maďari“ nedisponujú ugrofínskou haploskupinou N1c, nemohli ich mať ani ich otcovia, otcovia ich otcov a tak ďalej. Maďarstvo sa týmto dostáva do pomerne krkolomnej situácie. Ak máme veriť oficiálnym rozprávkam o pôvode Maďarov, ostáva len možnosť, že z Uralu síce vyšli ako N1c, no do Karpatskej kotliny vpadli ako všetko možné, len nie N1c. Napriek tomu im maďarský jazyk zostal. Genetická avšak nie jazyková premena sa teda musela udiať niekde medzi týmito dvoma bodmi, v období medzi 1. až 9. storočím. Lendvai to maskuje slovami: nie je známe s akými národmi sa dostali do užšieho styku. Jediným prameňom o najstarších dejinách Starých Maďarov, ako aj o období ich príchodu do vlasti, sú mýty, ktoré však vznikali až o dve či tri storočia neskôr.

Podľa historikov prišli Maďari do styku s turkickými kmeňmi, Alanmi a Slovanmi. V bájnej Levédii, ako i v Etelköze, Maďari, nositelia haploskupiny N1c zrejme iba lovili alebo bojovali, kým deti im s ich ženami plodili Slovania, Turci a Alani. Ženy potom z pokolenia na pokolenie udržiavali maďarský jazyk tak intenzívne, že napriek polyetnickému zloženiu obyvateľstva tohto územia dominantným jazykom sa tu stal ugorský, čiže maďarský jazyk a pomenovanie etnika ako „Maďari“ (Lendvay). Pri takej dokonalosti je zarážajúce, ako sa do základnej slovnej výbavy, ktoré je špecifická u každého národa, dostali cudzie slová, prevažne slovenského pôvodu.

Pretože napríklad maďarské róna je rovina (zo slovenského rovina, vynechaným strednej časti “vi”), mocsár je slovenské močiar, folio je rieka (z latinského flumen; fl., resp flo sa používa ako skratka na mapách), patak je slovenské potok, puszta je slovenské pustý, pustatina, föld je zem (ako pôda; pochádza zo slovenského pole – zámena F-P), kő je slovenský kameň (vynechaná koncovka „meň“), felleg je oblak (F-W; z nemeckého wolke), pázsit [pážiť] je slovenský trávnik, pažiť; pata je kopyto (zo slovenského päta), láb je noha (zo slovenského laba), korbács je ako slovenské korbáč, röhög je slovenské rehotať sa, rőzse je slovenské raždie, gazda je slovenské gazda, ganaj je hnoj, trus (zámena G – H), lövész [lovés] je strelec (od slovenského lovec), puszi je bozk alebo slovenská pusa, szoknya [sokňa] je slovenská sukňa, sapka je slovenská čiapka, bolha je slovenská blcha, kása [káša] je slovenská kaša, ritka je slovenské riedky, genny je slovenský hnis (zámena G – H), gége je hrtan (zo slovenského gágor), forr je vrieť (zámena F-V; zo slovenského var), ivás je pitie (zo slovenského piť, pitivo, pivo – strata počiatočného „p“ – piváš) a tak ďalej.

Takýchto základných slov je pomerne veľa. Lendvay uvádza, že pod vplyvom turkických a iránskych kmeňov si osvojili nomádsky a pastiersky spôsob života… a že z pôvodných rybárov a lovcov čoskoro stali roľníci a chovatelia dobytka. Nuž títo nomádi azda nemali vlastný výraz pre pustatinu, rieku, potok a močiar? Títo roľníci nemali azda polia? Nepoznali hnoj, neprevárali vodu, nepili a nevarili kašu? Nebozkávali sa a nemali blchy? Nepoznali farby, nepoznali zvieratá (pes, mačka, medveď, býk, straka, vrabec, páv, somár, byvol, vydra, úhor, potkan, gunár, rak, suka atď.), nepoznali med, huby, repu, slamu, raž, zrno? Neobedovali, nevečerali, nepoznali cesto a ani nevarili? Naozaj čudné spoločenstvo. Nielen maďarskí muži, ale i maďarské ženy museli zlyhávať na celej čiare. No zdá sa že nie len oni. Historické názvy maďarských „bájnych“ vlastí, sú v tejto súvislosti tiež podivuhodné.

Ako už bolo spomínané na čele siedmich maďarských kmeňov boli vojvodovia a z nich prvým bol vojvoda Levéd, podľa ktorého pomenovali svoje staré sídla Levédia. Tu došlo obdobne ako v mnohých maďarských slovách odvodených zo slovenských nárečí, k strate počiatočného písmena. V prípade mena Levéd a Levédia je to písmeno „S“, takže pôvodné prvé meno bájneho „Maďara“ bolo „Slevéd“ a krajina „Slevédia“ respektíve „Slevétia“, čo je až nápadne identické zo „Slevénia“ – Slovensko, na čele ktorého stál „Sleven“ (Slevéd) – Sloven. Ďalšia bájna vlasť – Etelköz sa geograficky nachádzala na západnom okraji Chazarskej ríše. Chazarom sa v rôznych starých prameňoch hovorilo i Kasari, či Kozari. Etelköz bol teda „vedľa Kozarov“, skrátene – bez slovanskej koncovky „vedľa koz“. Tu opäť došlo k strate počiatočného písmena, tentoraz písmena „V“, takže dostávame „edlakoz“ alebo príbuzné fonetické zápisy „etlakoz“, či „etelkoz“, ktorý je identický s maďarským Etelköz.

Zdá sa, že „pajcovatelia“ histórie sa ani priveľmi nesnažili byť originálni. Obdobný „prehmat“ nachádzame i v názve „Alföld“, čo je veľká rozsiahla nížina na východe dnešného Maďarska. Názov opäť postráda počiatočné písmeno „V“, takže názov veľkej nížiny znel pôvodne „Valfold“, respektíve „Velfold“, čo je mierne skomolené slovenské „Veľ-pol-e“ teda „veľké pole“ (ako v slovách veľhad – veľký had, veľmoc – veľká moc, veľryba – veľká ryba, veľmajster – veľký majster, veľtrh – veľký trh, veľtok – veľký tok atď.). Tu možno spomenúť, že celkovo toponymické názvy v Maďarsku prešli v období maďarizácie rozsiahlymi zmenami, no napriek tomu je početnosť slovenských toponymických pomenovaní stále veľmi vysoká.

-pokračování-