TAJEMSTVÍ GÖBEKLI TEPE ANEB JAK NAJSTARŠÍ CHRÁM STAVIA HISTÓRIU Z HLAVY NA NOHY (2)

Rozhorčil som sa nad bezbožnými sumerológmi, podľa ktorých „založenie mesta neinšpirovala žiadna idea“, ale bolo len akýmsi samopohybom výrobných síl a hmotných potrieb, ktorých imaginárnu podobu ľudia pomenovali boh: „Ani v Mezopotámii by dodnes nebolo nič vzniklo, keby tu k prírodnému prostrediu, ktoré samo osebe nevedie vôbec k ničomu, nebola pristúpila práve oná inšpirujúca idea, keby tu do týchto duší nebol v pravý čas od bohov ponorený podnet k niečomu vyššiemu a ušľachtilejšiemu, a keby tieto duše na to neboli reagovali.“ Schmidt to zhrnul do lapidárnej vety: „Najprv bol chrám, potom mesto.“

Vzhľadom na to, že rovnaké zmeny sa diali súčasne aj v odľahlej Melanézii alebo na izolovanom americkom kontinente, som napísal: „Neolitickú revolúciu nemožno pochopiť inak než tak, že došlo ku globálnej premene duchovnej atmosféry Zeme, k nejakej objektívnej a nanajvýš významnej udalosti v kolektívnom nevedomí ľudstva.“ Obsah tohto nového impulzu som opísal takto: „Duchovnou náplňou poatlantskej epochy je, že človek, ľudský duch sa ujal aktívnej práce na svojich schránkach: astrálnej, éterickej a fyzickej. Človek ukázňuje, ovláda, očisťuje a zušľachťuje to, čo je v ňom zvieracie (svoje astrálne telo), a tým aj celú zvieraciu ríšu... Zušľachťuje, očisťuje a povyšuje, premieňa to, čo je v ňom rastlinné (éterické telo), a tým celú rastlinnú ríšu... Podriadili sme to zvieracie v nás nášmu ja, bdelému mysleniu a morálnym pojmom vnútri – a zapriahli ťažné zvieratá do pluhov a vozov navonok. Toto je vnútorná a vonkajšia stránka toho istého procesu, ktorý znamenal vznik kultúry.“

Schmidt pri rekonštrukcii myšlienkového sveta staviteľov najstaršieho chrámu dospel k tomu istému. Stĺpy uprostred chrámu sú totiž antropomorfné, sú to štylizované ľudské postavy s naznačenými rukami a opásané kožušinou – možno zbožštení predkovia. Človek je v centre a obklopuje ho kruh divých, nebezpečných zvierat v kamenných reliéfoch a plastikách. Autori jaskynných malieb v Altamire (pred 15000 rokmi) sa ešte cítili byť len časťou prírody, článkom posvätnej reťaze, kde všetko až po kamene malo dušu. Zobrazujú iba prírodu, človeka skoro vôbec, alebo len ako súčasť. Stavitelia Göbekli žili už v inom duchovnom svete. Nové náboženstvo postavilo človeka nad prírodu ako pána, a to bol – podľa Schmidta – ten mentálny skok, ktorý ich priviedol k premieňaniu prírody: zdomácňovaniu zvierat a obrábaniu pôdy.

Stará múdrosť o anjeloch mi dovolila predpovedať ešte viac: aj okrúhly tvar, okolnosti a čas (nie však miesto) vzniku chrámu v Göbeklitepe. Vychádzal som pri tom z pojednania „O siedmich duchoch“, ktoré na sklonku stredoveku napísal opát kláštora v Sponheime Johannes Trithemius. Najstarší písomný doklad o tom pochádza z pera židovského rabína Abrahama ibn Ezru, ktorý žil v 12. storočí. No ide očividne o koncepciu, ktorá sa tradovala už od starého Babylonu. Trithemius vysvetľuje cisárovi Maximiliánovi, že „podľa názoru mnohých múdrych mužov starých čias“ si sedem duchovných bytostí, archanjelov alebo bohov, cyklicky odovzdáva vládu nad svetom. Každý vládne 354 rokov a 4 mesiace, takže po 2480 rokoch (keď sa vystriedali všetci siedmi) sa dostane na rad vždy ten istý archanjel.

Až do konca stredoveku sa verilo, že čas má kvalitatívnu štruktúru podobnú fraktálu. Jedna bytosť (princíp či pravzor) ovplyvňuje súčasne malé aj väčšie časové úseky a rytmy. Napríklad Orifiel, jeden zo siedmich, sa ujíma žezla ako duch času každých 2480 rokov, ale ako menší duch času ovplyvňuje aj 72-ročné obdobia každých 504 rokov a vládne aj väčším obdobiam. Zo skladania týchto rytmov mi vyplynulo, že orifielské pôsobenie sa maximálne umocnilo pred 4500, pred 7000 a pred 12000 rokmi. Trithemius o tomto archanjelovi píše, že inšpiruje zjednotenie sveta do jedinej monarchie a nadľudské stavby (Babylonskú vežu). Rečou hlbinnej psychológie, je to archetyp Saturna – vyžaruje z neho prísnosť, hĺbka, disciplína.

Je to ten anjel, ktorý učil Descarta. Počas jeho života všetci chodili v čiernom a šaty sa skladali zo samých kužeľov, okruží a gúľ. Šíril sa absolutizmus a štáty sa politicky zjednocovali do väčších celkov. Orifielské obdobia zakaždým vyzdvihnú konzervatívne, tradicionalistické, večné hodnoty, ktorých symbolom sú nepominuteľné monumenty z kameňa – pyramídy či megality. Koncentrovaný,statický a do seba uzavretý tvar kruhu či gule najlepšie rezonuje s orifielskou náladou. Kamenné kruhy sú signatúrou saturnského ducha.

Veľký orifielský vplyv poslednýkrát vrcholil pred 2000 rokmi, keď Augustus zakladal Rímske cisárstvo. Kupoly a oblúky vtedy charakterizovali nielen rímsku architektúru, ale posiali aj Indiu v podobe stúp a Irán v podobe kruhových miest. Od Číny po Ameriku absolutistickí panovníci budovali obrovské štátne kolosy a stavali monumenty.

Pred 4500 rokmi Európu posiali kamenné kruhy – kromlechy. Ibaže najväčší a najznámejší z nich, Stonehenge, vypadával z rytmu a zdalo sa, že starobylú hypotézu vyvracia. Až do roku 2008, keď britskí archeológovia pod vedením Michaela Parkera Pearsona znova dôkladne preskúmali stojace kamene a vyhlásili, že sa mýlili: Stonehenge je presne 4500 rokov starý. Potvrdil sa aj orifielský kontext jeho stavby: zjednocovanie prehistorickej Británie. Je to vždy nejaký veľký monarcha zjednocujúci predtým rozdrobené územia, ktorý potrebuje – a zároveň si aj môže dovoliť – zhromaždiť prostriedky v monumentálnom rozsahu. V tej istej chvíli vrcholí egyptský absolutizmus a vyjadruje sa pyramídami.

V roku 2002 sa odohral ďalší významný nález – vykopali „nemecký stonehenge“ v Gosecku – 7000 rokov starý. Rovnaké kruhové priekopy s palisádami (rondely) z tej doby sú aj na našom území a sú výtvorom tzv. lengyelskej kultúry. Aj o tých sa kedysi myslelo, že sú o tisíc rokov mladšie – a archeológia sa musela opraviť. Nakoniec Göbeklitepe – „nový stonehenge“, 12000 rokov starý. Správne dátumy nám naznačoval rytmus archanjela Orifiela.

A ešte jedna vec sa opakovane potvrdzuje: súvislosť s kultom mŕtvych. Kamenné oblúky a kupoly sa obrazne spájajú s nebeskou klenbou a ľudskou lebkou. Lebka je symbol saturnského ducha, ktorý inšpiruje asketické rády ako kartuziánov. Pearson zistil, že Stonehenge bol pohrebiskom, končili tam pohrebné procesie. Schmidt sa taktiež domnieva, že v Göbekli pôjde o úctu k zomrelým, ktorých oddelené lebky boli predmetom kultu.

Žiaden vonkajší dejepis nedokázal predpovedať to, čo vedel benediktínsky mních, ktorý nevytiahol päty zo svojej kláštornej cely. Aj duchovný svet má svoje dejiny, svoje zákonité premeny, aké mystik pozoruje a poznáva vnútorným zrakom, dívajúc sa do vlastného vnútra. Z týchto vnútorných dejín pramenia tie vonkajšie a až keď uzrieme ich jednotu, začne dejepis dávať ucelený a zmysluplný obraz. Tak ako je ľudské telo v prírode obklopené chemickými prvkami a samo sa s nich skladá – tak je ľudská duša napájaná pravzormi, bytostnými kvalitami nadprírody. Poznanie o nich nám naši predkovia odkázali v obrazoch archanjelov.

Dejinné rytmy a krivky svedčia o tom, že ľudia nekonajú slobodne. Nasledujú impulzy vynárajúce sa z tajomných hĺbok nevedomia, ktorých pôvodu nerozumejú. No vynikajúci jednotlivci zároveň svojimi životmi dokázali, že človek má potenciál narodiť sa druhýkrát v duchu a byť slobodný. Len u väčšiny ľudí je táto zlatá hrivna zakopaná, spí. Napríklad archanjel Anael je prameňom duševnej sily, ktorá sa navonok v druhohorách stelesnila do vtáctva a žije v duši ako naše vnútorné vtáctvo. Podobne je to s Rafaelom a svetom plazov, Michaelom a svetom rýb. Sangvinický človek má sklon nechať sa strhnúť týmto vtáčím elementom, čo sa navonok prejaví prelietavosťou za atrakciami a radosťami, ktorá je neplodná. No ak toto vtáctvo v sebe ovládne, premení sa mu na hudbu.

Človek už opanoval vonkajší svet, ale vo svojom vnútri otročí impulzom, ktoré ho ovládajú. Až raz zapáli v sebe iskru duchovného zlata, ktorú dostal, začne vedome poznávať svoje vnútorné sily a vládnuť on im. Anjeli, jeho bývalí učitelia, sa pred ním poklonia ako radcovia, ktorí pripravovali mladého princa prevziať trón. Dobre to vyjadril Pierre Teilhard de Chardin: „Raz príde deň, keď po pokorení vesmíru, skrotení vetra, prílivu, odlivu a zemskej príťažlivosti začneme využívať silu lásky. A v ten deň po druhýkrát v dejinách sveta objavíme oheň.“

-konec-