Tibetská ruleta

          Po krvavých nepokojoch v Tibete dnes všetci západní politici vyzývajú obe strany k "umiernenosti". V praktickej úrovni však nerobia nič pre to, aby vyvíjali nátlak na čínsku vládu skoncovať s politikou útlaku, a to nielen v okupovanom a obsadenom Tibete, ale aj voči menšinovým národom v Číne, z ktorých desiatky majú vyše milióna obyvateľov. Toto sa kontrastne líši od postoja, aký zaujímajú v prípade Kosova. Tibeťania pritom predstavujú skutočný národ, ktorý bol úplne nezávislý až do času, kým ho v roku 1959 neobsadila Čína a nezačala provinciu etnicky vyčisťovať. Ale NATO teraz nevyšle lietadlá zbombardovať Peking, aby ho donútili skoncovať s ukrutnosťami v Tibete - naopak; zatiaľčo George W. Bush Kosovu posiela zbrane, zároveň oznámil, že v auguste pôjde na olympijské hry do Číny. Pokrytectvo Západu a jeho dvojaké štandardy sú ešte horšie, keď človek berie do úvahy, že na rozdiel od Tibetu, Kosovo v exile nikdy nemalo svoju vlastnú riadnu vrchnosť a že tibetskú vládu v exile neuznávajú len samotní Tibeťania, ale aj západné mocnosti.

       Západné médiá šírili do sveta rozsiahle spravodajstvo o ukrutnostiach Srbov v Kosove a politici to potom využívali na vybičovávanie antisrbskej horúčky, čo napokon viedlo k bombovým útokom NATO na Srbsko a k zvrhnutiu srbských predstaviteľov.

       Ale v prípade Tibetu prejavujú západní politici a médiá až neuveriteľnú chápavosť a sú opatrne sa vyjadrujú o tamojších nepokojoch. Nikto nevyzýva k medzinárodným misiám, ktoré by určili, čo sú hodnoverné fakty a čo nie, nevyzýva sa ku skoncovaniu s etnickými čistkami, nedožadujú sa "cestnej mapy" k nezávislosti Tibetu, neprichádza sa s veľkorysými ponukami na vyjednávania. Jednoducho sa hovorí, že ide o vnútornú záležitosť Číny. Západní politici sa priam predháňajú v dištancovaní sa od výziev bojkotovať "genocído-olympiádu".

       Takže je jasné, že Červená Čína nie je to isté, čo Srbsko. Nie je realistické očakávať od NATO, ktoré si trúflo na malú krajinu Srbsko, že teraz začne kvôli povstaniu v Tibete vojnu s jadrovou komunistickou mocnosťou. Ale Pekingu by sa žiadnom prípade nemalo odpustiť hromadné vraždenie. Medzinárodná komunita a jednotlivé krajiny majú k dispozícii bezpočetné cesty vyvíjania nátlaku na čínskych komunistov a dokázať tým, že "všeobecne platné ľudské práva" sú skutočne všeobecne platné a platia aj pre Himalájcov.

        Tibeťania celé desaťročia trpia pod komunistickým útlakom. Prežívajú sinofikáciu svojej kultúry, kolonizáciu svojej krajiny a pritom sa musia zmierovať - podobne ako obyvateľstvo Východnej Európy počas studenej vojny - s minimálnou alebo žiadnou podporou zo strany Západu. Ale čím viac sa Západ snaží dívať stranou, tým väčšmi stráca svoju dôveryhodnosť.

       Lenže Západ stráca dôveru predovšetkým z iného dôvodu: záujmy západných krajín nie sú také čisté a ušľachtilé, ako ich svetu navonok predstavujú.

       Washington sa očividne rozhodol pre nanajvýš riskantnú geopolitickú hru s Pekingom - tým, že rozduchuje plamene násilenstiev v Tibete práve pred olympijskými hrami v Číne. To je súčasť stupňujúcej sa stratégie destabilizovať Čínu, s ktorou v posledných mesiacoch prišla Bushova administratíva. Tá zároveň zahŕňa aj pokus vyvolať anti-čínsku "šafránovú" revolúciu v susednom Myanmáre, snahu nasadiť Amerikou vedené vojská NATO v Darfúre, kde sa čínske ropné spoločnosti snažia rozvinúť pomerne veľké ropné zásoby.

       Takisto sú jej súčasťou protiopatrenia všade v Afrike, bohatej na nerastné suroviny. A neopomeňme ani urputné snahy premeniť Indiu na hlavnú americkú výpadovú vojenskú základňu na ázijskom subkontinente, ktorá môže poslúžiť v prípade nasadenia proti Číne, hoci India je veľmi opatrná a v žiadnom prípade si nechce Čínu pohnevať, ako sa zdá. Súčasné tibetské operácie očividne dostali zelenú vlani v októbri, keď George W. Bush súhlasil, že sa verejne stretne vo Washingtone s Dalajlámom.

       Tibetské poklady

       Tibet má pre Čínu strategický význam nielen vďaka zemepisnej polohe; na jeho území sa nachádzajú nevyčísliteľné poklady v podobe nerastných surovín, ba dokonca aj ropa. Nachádza sa tam jedno z najväčších nálezísk uránu a bóraxu, polovica svetových zásob lítia, najväčšie nálezisko mede v Ázii, obrovské zásoby železnej rudy a vyše 80 000 zlatých baní. Podľa údajov z roku 1980 Čína v Tibete vyťala a odviezla do Číny stromy v hodnote 54 miliárd dolárov. Takisto sa tam nachádzajú jedny z najväčších nálezísk ropy v tejto oblasti. Len na planine Qaidám sa nachádza 57 rôznych druhov minerálnych zásob, vrátane ropy, zemného plynu, uhlia, kryštálovej soli, potásia, magnézia, olova, zinku a zlata. Iba tieto nerastné suroviny majú potenciálnu ekonomickú hodnotu 1,8 bilióna amerických dolárov.

       A pokiaľ ide o potásium, lítium a soľ, ide o najväčšie náleziská v Číne. A nemožno opomenúť ani vodu. Tibetské pohoria zásobujú vodou sedem najväčších ázijských riek, z ktorých čerpá vodu 2 miliardy osôb. Kto kontroluje tibetskú vodu, ten má v rukách veľmi potentnú geopoltickú zbraň nad celou Áziou.

      Tu ide o globálnu hegemóniu, nie demokraciu. Spojenými štátmi vedená snaha destabilizovať Tibet je súčasťou strategického obratu veľkého významu. A dostavuje sa v čase, kedy americká ekonomika a dolár - ktorý je stále ešte svetovou menou - zažíva najväčšiu krízu od 30-tych rokov. Je veľavýznamné, že americká administratíva posiela teraz do Pekingu bankára Wall Street-u, bývalého šéfa Goldman Sachs Henry Paulsona práve v dobe, kedy sa zároveň snaží zahanbiť Čínu Tibetom. Washington sa doslova hrá s ohňom. Čína už dávno prekonala Japonsko ako najväčší držiteľ cudzej meny na svete (1,5 bilióna amerických dolárov). Pausol dobre vie, že keby sa Čína k tomu rozhodla, mohla by stlačiť dolár na kolená odpredajom už malej časti svojho amerického dlhu na trhu. ...