AKO SA Z NÁŠHO UHORSKA STALO CUDZIE MAĎARSKO (1)

…V Uhorsku sa ako úradná reč používala latinčina až do roku 1786, kedy Jozef II. dekrétom vyhlásil za úradný jazyk rakúskej monarchie nemčinu. Vo všeobecnosti to spôsobilo nevôľu a odštartovalo v Uhorsku nárast maďarského nacionalizmu. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa rovnako ako v iných krajinách, i v Uhorsku šíril maďarský jazyk centrálne z hlavného mesta.

Medzi Slovensko a slovensky hovoriace Sedmohradsko, Panóniu a Slavónsko bol takto vrazený inojazyčný klin, avšak ten klin nevytvorili etnickí Maďari v 9. storočí, ako nám to vykladajú historici, ale Turci v storočí šestnástom, keď po bitke pri Moháči v roku 1526 obsadili strednú, rovinatú časť Uhorska, na mapách označovanú i ako „turecké Uhorsko“ (obr. níže). Tu sa Turci zakliesnili na dobu takmer 300 rokov.

Mapa Uhorska 16. storočia (Lendvai)¹.  Royaume de Hongrie (kráľovské Uhorsko) bolo územie obývané Sclavóncami, používajúcimi Sclavónsky jazyk. Hongrie turque bolo „Turecké Uhorsko“, časť bývalého Uhorska, ktoré zabrali Turci.

Po roku 1789, keď Turci utrpeli sériu porážok a stiahli sa z Uhorska, na bývalom území „Tureckého Uhorska“ neostala žiadna turecká menšina hovoriaca tureckým jazykom, ako by sa po 300 ročnej okupácii dalo očakávať, ale objavili sa tu zrazu etnickí Maďari, ktorým padla do vienka turecká pohraničná jazyková zmes, svojou stavbou odlišná od flektívnych európskych jazykov, avšak veľmi blízka svojmu zdroju – tureckému aglutinujúcemu jazyku.

Rovnako z pohľadu genetiky, po vpáde takzvaných etnických Maďarov z 9. storočia, niet ani stopy. Mongoloidná haploskupina Q bola preukázateľne súčasťou iných dejinných udalostí (pokiaľ vieme, Maďari v Nórsku ani Švédsku nikdy neboli), takže objavenie sa Maďarov v Karpatskej kotline možno pripisovať jedine v súvislosti s tureckou okupáciou Uhorska. Zanedbateľný výskyt ďalšej mongoloidnej haploskupiny N, bola zanesená do Karpatskej kotliny pravdepodobne saskými prisťahovalcami.

Ešte v polovici 18. storočia, bol slovenský (od Sloväne) jazyk a jeho nárečia jazykom nielen Uhorska, ale celého Rakúsko-Uhorska. Anglický etymologický slovník z roku 1756 ² vypovedá o tom, že  SCLAVONSKY jazyk je popri arabskom, najrozšírenejší jazyk na svete, ktorým sa hovorí od Adriatiku po Severné more, a od Kaspického mora po Sasko. Sclavonským jazykom okrem iných hovorili i Uhri (Hungarians), pričom všetci sú potomkovia starovekých Sclavov (Sclavi), alebo Sklavóncov (Sclavonians), a Sclavónsky jazyk (Sclavonick)  je ich materský jazyk, hoci používajú rozličné nárečia ². Po maďarčine Uhrov niet ani stopy, uvádza sa jediný jazyk Sklavónsky.

Obdobne vypovedá i ENGLISH DICTIONARY z roku 1792 3, kde sa uvádza, že „skoro všetky mestá Uhorska (Hungary) majú dva názvy, jeden nemecký a ďalší Uhorský (Hungarian) a jazykom je sklavónsky dialekt (dialect of the Sclavonian)“.

V „A new and complete DICTIONARY of ARTS and SCIENCES“ z roku 1764 pod pojmom SCLAVONIA nachádzame nasledovný text: ⁴

Sclavonia, provincia Austrie, ohraničená na severovýchode riekou Drávou a Dunajom, ktorá oddeľuje krajinu od Uhorska (Hungary), je asi dvesto míľ dlhá a šesťsto široká. Jej meno pochádza od Sklavov (Sclavi), starovekých ľudí európskej Skýtie, od ktorých rovnako pochádza sklavónsky jazyk, ktorý je okrem arabského najrozšírenejší jazyk na svete, a je materským jazykom ruského, uhorského (hungarian), poľského, bulharského, karintského (carinthian), českého (bohemian) a ďalších jazykov.

Rovnako i Kurzer Begriff vo svojej knihe Fertigkeiten und Kenntnisse z roku 1789 spomína Uhorsko (Ungarn) popri Poľsku a Rusku ako slovanskú krajinu.⁵

Kedy sa odštartoval „projekt maďarizácie Uhorska“, nám načrtáva gróf Sečéni, najväčší Maďar, ktorý pred rokom 1848 (pravdepodobne niekedy v roku 1826) vyhlásil: “Maďari ešte neexistujú, tí ešte len vzniknú”.⁶ Tento povestný výrok zaznamenal Franz von Löher vo svojej knihe z roku 1874 s názvom „Maďari a ostatní Uhri“ (Die Magyaren und andere Ungarn). V texte knihy zreteľne rozlišuje medzi Uhrom a Maďarom a tento rozdiel je badateľný i v samotnom názve.

Gróf Štefan Sečéni (Széchenyi, Széchenyi; *21. septembera 1791, Viedeň -  † 8. apríl 1860 Döbling)  bol „maďarský“ šľachtic a politik a bol dominantnou postavou reformného obdobia v 30. rokoch 19. storočia v Rakúsko-Uhorsku. Jeho rodný jazyk sa uvádza ako jazyk uhorský (ungarisch).⁷ Tento uhorský jazyk ovládal od detstva a na „Piaristen gymnasium“ dňa 25. marca 1803 obdržal dokument potvrdzujúci znalosť jeho rodného jazyka. Nemecky hovoriaca Sečéniho manželka omnoho neskôr písala o milej uhorčtine (Ungarische), pretože to bol materinský jazyk jej manžela.⁷

Avšak o akom „Ungarische sprache“ ⁷ sa uvádza v jeho životopise, keď sa maďarský jazyk začal učiť približne ako 34-ročný? 8 Potvrdzuje to škandál z 12. októbra 1825, ktorý sa udial v hornej komore uhorského snemu v Bratislave, keď pred magnátmi a barónmi po prvýkrát prehovoril verejne maďarčinou (in Hungarian), avšak maďarčinou lámanou, čo svedčilo o jeho ešte v tom čase chabej znalosti maďarského jazyka. 9 Aký jazyk sa to teda učil u piaristov, keď Sečéni na začiatku svojej politickej kariéry sotva vedel v maďarskom jazyku plynule hovoriť, a ešte menej písať? ¹⁰ Nuž príčina je zjavne v tom, že v tých časoch (rok 1803) sa ešte pojem Uhorský vnímal ako Sklavónsky, teda Slovenský a rodným jazykom Sečanského (Széchenyi) bola slovenčina.

Pokiaľ gróf Sečanský (Széchenyi) výrazným spôsobom ovplyvnil „prvú etapu“ maďarských „reforiem“, tak na jej druhú časť, počnúc rokom 1848, mal zásadný vplyv Lajos Kossuth.

Lajos Kossuth (* 19. september 1802 – † 20. marec 1894) bol právnik, politik a bojovník za nezávislosť Uhorska od Rakúska, vodca maďarskej revolúcie v rokoch 1848-1849, a v roku 1849 predseda uhorskej vlády. Lajos Kossuth, rodným menom Ľudovít Košut sa narodil v Monoku roku 1802. Veľa času v detstve ale trávil u svojho strýka Juraja Košúta v Turci, ktorý bol veľký slovenský vlastenec (dopisoval si s Ľ. Štúrom, Jánom Kollárom a bol odporcom maďarizácie). Ľudovítov otec, Ladislav Košút, bol slovenský právnik, zeman, ktorý pochádzal z dediny Košúty v Turci (dnes súčasť Martina) a neskôr sa usadil v južnom Zemplíne.

Košut (Kossuth) bol vášnivý bojovník za práva Maďarov, avšak kategoricky upieral tie isté práva národom Uhorska a nepripustil ani najmenšie zblíženie stanovísk s požiadavkami nemaďarských politikov. Na tých si spomenul až po príchode ruských kozákov, ktorých povolal cisár, v narýchlo pripravenom národnostnom zákone (júl 1849). Jedenásteho augusta 1849 odstúpil vedenie obrany generálovi Artúrovi Görgeymu a ešte pred porážkou maďarskej armády pri Világoši ušiel z Uhorska. Zvyšok života strávil Košut v zahraničí, najmä v Taliansku, kde naďalej organizoval protihabsburský odboj. Vypracoval niekoľko návrhov na nové štátoprávne usporiadanie strednej Európy, pričom čiastočne revidoval svoj postoj k národnostnej otázke. Slovákov zo svojich federalizačných plánov zakaždým vynechal. Košút vo svojom vysokom veku poprel svoj slovenský pôvod a rakúskych historikov obviňoval zo „svojráznosti“, že mu jeho slovenský pôvod pribásnili.¹¹

Pôvod generála Artúra Görgeyho, ktorý od Košúta prevzal vedenie armády, je tiež zaujímavý. Narodil sa v Toporci pri Kežmarku (*30 január 1818 – †21 máj 1916) a keď sa po bitke pri Világoši vzdal ruským vojskám, v súvislosti s tým vyhlásil: „Nestarám sa o to, za čo ma považujú. V skutočnosti nie som Maďar, ale Sclav“.¹²

Kossuth obvinil Görgeyho zo zrady a takticky ho použil ako obetného baránka, aby si napravil svoju pošramotenú sebadôveru, ale i povesť, a zabezpečil si tak vedúce postavenie v maďarskom politickom exile. Historik Ervin Szabó sa domnieval, že Kossuth vytvoril legendu o Görgeyho zrade za účelom záchrany mena a popularity. Paul Lendvai sa skôr prikláňa k myšlienke, že príbeh o zrade mal poslúžiť budúcnosti, a mal vytvoriť taký historický obraz o maďarskom národe, ktorý možno poraziť iba ľsťou a zradou,¹³ v žiadnom prípade nie na bojovom poli. Gloriola musela byť zachovaná a veľký národ musel zostať veľkým, pretože v opačnom prípade by „uctievači“ maďarstva stratili motiváciu a vrátili by sa k svojej materinskej reči – slovenskému jazyku.

Výňatok z „The southern literary Messenger“ z roku 1850, kde sa maďarský generál Görgey vyhlasuje sa Sclava (Slovena)¹². Termín „Hungary, Hungarian“ v tom čase bol už v európskych jazykoch chápaný ako „maďarský“, čo  priamo dosvedčuje i samotné Görgeyho vyhlásenie.

Generál Görgey však nebol jediný nemaďar v maďarskom vojsku. Noviny Lípy Slovanské z 28. apríla roku 1849 uverejnili zoznam mien vodcov maďarskej armády¹⁴:

Z Vídně 23. Dubna. Oesterr. Corr. Sděluje přehled nejvýtečnejších vúdců v táboru maďarského vojska podle národností. Títo jsou Poláci: Czatoryski, Kamski, Dębiński, Umiński, hrabě Sobatorski, kníže Nikolavski, Bém, Benicki, Podiński, Larorski, Kamonecki, Volgorski, Dominikanus, Vetter, Klapka. Maďaři jsou: Kiss, Meszároš, Görgey, Perczel. Angličané: d’Israeli (příbuzný známeho anglického soudu parlamentu), Donnenberg. Vlachové: Reiko, Romano. Francouzi: Duchatel, Dumbuton, Saulier, Guyan. Němec: Mak, někdejší císařský ohněstrůjce, ředitel dělostřelectva, velitel v Komárně.

Z celej plejády generality, len štyria boli oficiálne Maďari a aj z týchto sa jeden (Görgey) priznal, že bol Sclav (Skláv). Kto vie, akým rodným jazykom hovorili Kiss, Meszároš a Perczel. Meno Meszároš naznačuje, že majiteľ tohto mena sa mohol volať pôvodne Mäsiar. Zo zoznamu je zreteľné, kto vlastne v skutočnosti „robil“ maďarskú revolúciu, z čoho sa dá vydedukovať akému účelu mala poslúžiť, čo aj poslúžila, a čomu má slúžiť i naďalej.

-pokračování-

Literatura:

1) Paul Lendvai, Les Hongrois, mille ans d’histoire, str. 127

2) The New Universal Etymological ENGLISH DICTIONARY, vol. II., By N. Bailey, The Fourth Edition, LONDON, Printed for T. Waller, MDCCLVI, Sclavonic languange

3) A complete and universal ENGLISH DICTIONARY, By the Rev. James Barclay, London 1792, časť HUM-HUN

4) A new and complete DICTIONARY of ARTS and SCIENCES, VOL. IV., LONDON: Printed for W.Owen, at Homer’s Head, in Fleet-ftreet., MDCCLXIV, str. 2887, SCL-SCO

5) Kurzer Begriff menschlicher Fertigkeiten und Kenntnisse, so fern sie…, Lepizg, Ben Christian Gottlieb Bertel, 1789, Band 4, 5. Theil. Künste der Speculation, str. 25

6) Franz von Löher, Die Magyaren und andere Ungarn, Leipzig, Fues’s verlag (R. Reisland), 1874, str. 421

7) Andreas Oplatka, Graf Stephan Széchenyi: der Mann, der Ungarn schuf, str. 32

8.) Árpad von Klimó, Nation, Konfession, Geschichte: zur nationalen Geschichtskultur Ungarns 1860 – 1948, 2003 R. Oldenbourg Verlag GmbH Munchen, str. 43

9) Paul Lendvai, The Hungarians: A Thousand Years of Victory in Defeat, Princeton NJ: Princeton University Press, 2003, str. 195

10) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 186-188

11) Paul Lendvai, Tisíc let Maďarského národa, Academia, Praha, 2002, str. 172

12) The southern literary Messenger, devoted to every department of literature and the fine arts, vol. XVI., Richmond, Virginia, JNO. R. Thompson, editor and proprietor, MACFARLA-NE &FERGUSON, PRINTERS, 1850, Works on Hungary, str. 504

13) Paul Lendvai, Maďari, víťazstvá a prehry, Kalligram, Bratislava 2011, str. 226-227

14) Noviny Lípy Slovanské, dne 28. Dubna, rok 1849, číslo 100, str. 402