AKO SA Z NÁŠHO UHORSKA STALO CUDZIE MAĎARSKO (3)

mtDNA

Poďme sa teda pozrieť ako je to so “ženskou” líniou (označuje sa ako mtDNA) takzvaných „ugrofínskych“ génov. Tu je to trochu komplikovanejšie, ale taktiež zaujímavé. História mužskej a ženskej populácie „ugrofínskych“ Chantijcov a Mansov javí značné odlišnosti. Ich ženská mtDNA obsahuje  58.7 až 68.9% západoeuroázijských génov, pokiaľ čo ostatní obyvatelia severozápadnej Sibíri disponujú len 20.4 až 47.4% génov západného pôvodu.

Medzi Chantijcami a Mansami sú najrozšírenejšie západné haploskupiny mtDNA:  U (27.2%, dominujú U4, U5 a U7), H (11.8%) a J (9.7%)3. Ich pôvod pramení v oblasti Stredného východu  a juhovýchodnej Európy. Obdobie migrácie je datované do obdobia Paleolitu4. V súlade s „maďarskou evolúciou“ by to teoreticky potiaľ mohlo byť ako tak v poriadku. Veď odtiaľ(z Uralu)  mohli migrovať a priniesť tie isté gény späť do krajín odkiaľ vzišli. Avšak zhruba 30 % populácie Chantijcov a Mansov tvoria východné haploskupiny mtDNA :  A, C, D, F, G, a M4, ktoré sa nielen v Maďarsku, ale ani v Európe vôbec nenachádzajú.

Selektoval azda niekto ženy „údajných Staromaďarov“ podľa génov a stanovil, ktoré môžu ísť do Karpatskej kotliny? Určite nie. V tejto súvislosti treba poznamenať, že frekventované haploskupiny mtDNA: U, H a J v rámci európskej populácie, nie sú v Maďarsku ničím výnimočným, dokonca v porovnaní s okolitými krajinami, sa vyskytujú v menšom percentuálnom výskyte. Viď mapky. Haploskupina mtDNA: H je ženským protipólom slovanskej mužskej Y-DNA: R1a5, je teda haploskupinou slovanskou. Keďže Maďarskí ideológovia predstavujú Maďarov ako čosi extra, nebudeme s touto slovanskou haploskuipnou vôbec uvažovať.

Jazyková príbuznosť Chantijcov, Mansov a Fínov je potvrdená vysokým výskytom mužskej haploskupiny N1c (Y-DNA). V prípade mtDNA to už je horšie. Identifikovať „ugrofínske“ gény mtDNA na fínskej populácii je rovnako nemožné ako v prípade Chantijcov a Mansov. Vo Fínsku, kde je 61 percentný výskyt N1c, ktorý vysoko dominuje nad ostatnými haploskupinami, sa ani zďaleka nenachádza porovnateľne vysoký výskyt akejkoľvek mtDNA.

Vyšší percentuálny výskyt vo Fínsku nachádzame u haploskupiny mtDNA – H (36,3%) a U5 (20,7%) [viď mapky]. Haploskupina mtDNA –H je rozšírená všade v Európe a vo Fínsku je jej výskyt najnižší. Je to mtDNA ktorá, ako už bolo spomínané, prináleží k mužskej haploskupine R1a, teda Slovanom, takže ju môžeme pokojne vylúčiť. Haploskupina mtDNA – U5 je teritoriálne sústredená na severe európskeho kontinentu s najväčším výskytom medzi Saammi (Laponci) – 48 %. Výskyt tejto haploskupiny sa smerom na juh Európy pozvoľna znižuje. Na Slovensku a v Poľsku sa jej výskyt pohybuje okolo 11 %, v Maďarsku iba 7,4%. V Chorvátsku 10,3%, v Rakúsku 8,6%, v Českej republike 9,7%, v Nemecku 8,8%, v Rumunsku 8,7%, v Srbsku 9,4%, v Slovinsku 9%, na Ukrajine 9,8%. Rozsah výskytu tejto mtDNA v Európe ju jednoznačne diskvalifikuje ako možnú takzvanú „maďarskú“ mtDNA.

Ak sa pozrieme na Európu, tak v rámci jej teritória mtDNA s najväčším výskytom práve vo Fínsku je haploskupina W. Vo Fínsku ju vlastní 9,6% populácie. Tu konečne zdanlivo dochádza i na „Maďarov“ pretože výskyt tejto haploskupiny je v Maďarsku jedným z najvyšších v Európe, má ju zhruba 5,2% populácie Maďarska, na Slovensku iba 2%. Avšak obdobný výskyt je i v Sliezsku (celé Poľsko – 3,6%), Macedónsku (4%) a v severnej časti Bieloruska (celé Bielorusko 3,7%), kde o Maďarčine a Maďaroch nikdy nechyrovali. Relatívne vysoký výskyt mtDNA – W je na Kaukaze medzi Adygejcami (západní Čerkesi) vo výške 5,2%, Avarmi (Dagestan) 8,2%, Karačevcami a Balkarcami 8,1%. Karačevsko-Balkarský jazyk je jazyk turkický, avarština a adygejčina sú kaukazské jazyky, pričom jazyková príbuznosť týchto jazykov s fínštinou či maďarčinou nie je známa.

Čo sa javí ako obrovský problém v súvislosti s „ugrofínskou“ ideológiou, je mizivý výskyt tejto mtDNA- W medzi jazykovo príbuznými Chantijcami a Mansmi. Samotný pôvod mtDNA – W je situovaný do oblasti severozápadnej Indie alebo severného Pakistanu. Jej príslušníci odtiaľto v niekoľkých vlnách a v rôznych časových obdobiach smerovali do Európy, na Kaukaz, Blízky východ a na juh Indie. Haploskupina pozostáva zo subskupín W1, W3, W4, W5, W6 a W7.

W1 je fínsko-nordická skupina rozšírená v severnej Európe, prevažne vo Fínsku. W3 až W7 majú pôvod v oblasti Kaspického mora. W3 až W5 sa vyskytujú v strednej Európe, Anatólii, Rusku a v Indii. W7 sa vyskytuje na Kaukaze (Arménsko). Migračný model mtDNA – W (obrázok) vylučuje takzvaný „ugrofínsky“ pôvod a svojim charakterom situovaným v smere India-stredná Európa pripomína skôr migračný model „mladšej“ vetvy  slovanskej mužskej (Y-DNA) haploskupiny R1a.

Porovnaním genetického zloženia Maďarov s obyvateľstvom okolitých krajín zreteľne vidieť, že Maďari sa vzhľadom na Y-DNA ako i mtDNA nijakým spôsobom nelíšia od Slovákov, ako i od Čechov, Rakúšanov, či Bulharov. Významnejšie odchýlky badať jedine v percentuálnom zložení R1a a R1b, čo sú dve základné Európske Y-DNA.

Je zaujímavé, že mongoloidné gény Y-DNA haploskupín Q a N sú v maďarskej populácii v rámci stredoeurópskej populácie najnižšie. Vyzerá to, akoby Maďari boli najeurópskejší Európania.

Záver

Na základe mužských chromozómov Y-DNA je príchod inojazyčných Uhrov nesprávne nazývaných i „Starí Maďari“ absolútne vylúčený! Ženská mtDNA je v prípade Chantijcov a Mansov v prevažnej miere východoeurópska, vo Fínsku dominuje slovanská haploskupina H. Vyšší výskyt haploskupiny W vo výške dnešných 5,2 % v maďarskej populácii vzhľadom na jej pôvod a absenciu medzi Chantijcani a Mansami, nedáva žiaden predpoklad uvažovať o nej ako o „staromaďarskej“. Nulový výskyt východných haploskupín mtDNA :  A, C, D, F, G, a M v Maďarsku, ktorými disponuje zhruba 30 % populácie Chantijcov a Mansov vylučuje rovnako ako v prípade N1c akékoľvek genetické prepojenie s oblasťou Chantyjsko-Mansijska.

Teória premiešania sa „staromaďarov“ s okolitými etnikami pred príchodom do Karpatskej kotliny sa na základe vyššie uvedeného javí ako absolútne neudržateľná. Maďari vykazujú rovnaké genetické zloženie ako okolité krajiny. Ich premiešanie až po príchode do Karpatskej kotliny sa jednoducho neudialo. Je dosť ťažké si predstaviť „staromaďarské ženy“ v pozícii nájazdnikov do Strednej Európy, naháňajúcich tu Slovanov, s ktorými plodia deti, a ktorým následne odovzdávajú svoju maďarskú materinskú reč. Napriek mohutnej rozprávkovej tradícii zaujatia vlasti maďarskou družinou, teda vojenským vpádom, stopy po mužských takzvaných „ugrofínskych“ predkoch tu jednoducho niet.

V každej kultúre musí jestvovať pôvodca kultúry a jazyka. Spomínané genetické premiešavanie prirodzene spôsobuje i „premiešavanie“ jazyka. Každý kultúrny a jazykový vplyv na populáciu mení pôvodnú kultúrnu matricu, avšak v prípade Y-DNA stále uchováva genetický obraz pôvodcu, aj keď postupom času dôjde ku kultúrnej a jazykovej zmene populácie, či etnika. Genetický obraz spájajúci dnešných Maďarov na jednej strane a Fínov, Chantijcov a Mansov na strane druhej fakticky nejestvuje.

Maďari si nesú so sebou genetický odkaz svojich predkov – Slovenov  a Európanov. Ich súčasná jazyková odlišnosť napriek ich pôvodnej európskej genetickej výbave bola získaná práve kultúrnym vplyvom počas Tureckej okupácie stredného Uhorska (tu pramení pôvod tureckých slov v maďarčine, ako i termín Turci nachádzajúci sa v historických análoch v spojitosti s nájazdnikmi do Karpatskej kotliny) a v 18. storočí zavŕšením Kazinciho jazykovou reformou. Ešte na konci 18. storočia maďarský jazyk, ako jazyk ovplyvnený tristoročným tureckým kultúrnym vplyvom, pre svoju nízku slovnú zásobu nebol dostatočne komunikatívny. O jej zveľadenie sa postaral až kalvín a slobodomurár František Kazinci (študoval v Kežmarku, Košiciach, Prešove a v Pešti), ktorý dotvoril viac ako desaťtisíc nových slov. Tu si treba položiť otázku, aké to boli slová, ktoré Kazinci do slovnej zásoby doplnil.

Ak si vzal za vzor fínštinu, chantyjčinu, či mansijčinu historický rébus by bol zreteľne vyriešený. Kazinci určite vedel, za akým účelom tento nový jazyk „zkompiloval“. Vytváral jazyk pre nové Uhorsko, v ktorom by „určité“ mocenské zoskupenie, mohlo prevziať faktickú moc nad celým Uhorskom, nielen v jej strednej časti (bývalé územie okupované Turkami). Vytvorením jazyka mala v duchu herderovského ponímania sveta vzniknúť i nová kultúra a samozrejme nový národ – národ maďarský. Agresívnou a krutou maďarizáciou vedenou nie národom voči národu, ale štátnou administratívou voči obyvateľstvu Uhorska, ktoré bolo v plnej miere slovanské a prevažne slovenské, sa vytvoril národ maďarský. Falšovali sa tabuľky a štatistky, pojem Uhor sa postupne stal identický s pojmom Maďar.

Tu je odpoveď na Lendvayovo čudovanie sa, ako je možné, že sa maďarčina napriek stopercentnej genetickej výmene jej nositeľov, dodnes zachovala. Nezachovala sa, pretože nikdy nejestvovala, pretože nikdy nejestvoval „maďarský“ národ putujúci od Uralu do Karpatskej kotliny. Jestvovala len mocenská vízia, ktorá bola úspešne pretavená do reality. Pri vytváraní nového národa s fantómovou históriou postavenou vo veľkej miere na mytológii, ktorá je preberaná historickou vedou v doslovnom znení ako historický prameň, došlo tak k nenapraviteľnej strate rodovej pamäte. Rodová pamäť sa stráca stratou jazyka.

Ľudia bez rodovej pamäte sú ľahko manipulovateľní, stávajú sa zajatcami okolností a i jednoduchou a primitívnou propagandou je ich možné „použiť na zásah“ voči komukoľvek. Táto strata rodovej pamäte dodnes vyvoláva v Maďaroch pocit etnickej úzkosti, čoho výsledkom je systematické pestovanie extrémne vysokého národného povedomia, ktoré stratou svojej slovenskej prirodzenosti je nahrádzané maďarským národným „vreskotom“ a agresivitou. Tieto negatívne prvky sú paradoxne smerované v prevažnej miere práve proti nositeľom ich vlastnej rodovej pamäte: proti Slovenom – Slovákom. Bol azda toto zámer Kazinciho „pajtašov“?

Každý dobyvateľ ak chce zotrvať na dobytom území, musí vymazať históriu krajiny. Bez zničenia národnej pamäte nie je možné bez odporu ustanoviť na okupovanom území nový štát, nový systém organizácie spoločnosti. Nie je možné vytvoriť anonymné parazitické štruktúry, ktoré vysávajú zo spoločnosti kultúrne, ale i hmotné bohatstvo. Vytvorením Maďarského etnika bola odobratá história nielen dnešným Slovákom, ale i samotným Maďarom. Slovenom – Uhrom boli ukradnuté dejiny Suebsko – Sarmatské, ktoré by sme z dnešného pojmového slovníka mohli nazvať i Slovensko – Rusínske. Bola ukradnutá naša „germánskosť“, ktorú si k svojim dejinám „primontovali“ dnešní Nemci, boli ukradnuté naše slávne dejiny, v ktorých naši predkovia (”maďarskí” a slovenskí) bojovali proti rímskej tyranii. Toto je ústredný bod toho, prečo Nemci vehementne podporovali a podporujú maďarské dejiny, ako i maďarskú úradnícku genocídu voči Slovákom-Uhrom. Bez tejto medzinárodnej podpory by sa maďarizácia nikdy neudiala!

Maďari sú od detstva vedení k tomu, aby s hrdosťou rozprávali o svojich dejinách. Sú to však dejiny plytké, plné mytológie, sú to dejiny privandrovalcov. Maďarské mytologické dejiny sú napriek ich rozprávkovosti akceptované širokou medzinárodnou vedeckou obcou. V rámci európskych dejín sa popri „maďarskom jazyku“ jedná o ďalší unikát, pričom táto akceptácia má zjavné politické pozadie. Bez tejto akceptácie, by sa veľmi rýchlo zistilo, že dnešní Maďari sú potomkovia násilne pomaďarčených Slovenov a že ich skutočná história je jedna z najslávnejších histórií Európy, oveľa slávnejšia a vzletnejšia ako súčasne ponúkané fantómové dejiny Maďarstva, exaktne doložená nie mytológiou, ale reálnymi historickými zdrojmi.

Maďari nie sú žiadni privandrovalci, sú to naši ľudia, pokrvní príbuzní, ktorých od nás oddelili jazykom. Boli „vytvorení“, aby vymazali skutočné dejiny strednej Európy, boli stvorení ako dráb-policajt, ktorý drží v strehu všetky okolité krajiny Slovenov (Slovákov, Chorvátov, Rumunov), boli vytvorení ako nástroj zásahu v prípade „neposlušnosti“, ako poistka medzinárodného finančného korporátu. Kto má dobrú pamäť určite si pamätá na „kauzu Hedviga“. Bolo to len jedno z malých upozornení, čo sa môže stať, ak by sa Sloveni – Slováci chceli uberať vlastnou cestou.

-konec-