Mnohé pripomína kubánsku krízu z 1962

       Pre hamburského mierového výskumníka Hansa Joachima Gießmanna je americká raketová obrana krokom, znova sa dať do rukojemníctva atomárneho vyzbrojovania.

FREITAG: Stojíme na prahu novej nukleárnej epochy, keď sa Američania  zrejme zatarasujú za strategickým ochranným valom a sú nezraniteľní ?

HANS JOACHIM GIESSMANN: Až doteraz neboli pre to žiadne znamenia, že by USA v nejakej forme boli pripravené hľadať kooperačný rámec pre svoj obranný program. Všetky predbežné návrhy - aj keď boli tak opatrne prednesené, ako to urobila kancelárka Merkelová, boli doteraz odmietnuté. Američania to považujú ako ochranný program len pre seba. Pre konfrontačné elementy, ktoré pritom existujú a očakávané reakcie iných štátov sa dá rátať s tým, že skutočne stojíme na prahu nového nukleárneho závodu v zbrojení.

Súhlasíte s tézou, že jedna fungujúca strategická raketová obrana je nebezpečnejšia, než všetky atomové arzenály na celom svete?

Nebezpečie nepozostáva len z toho, že by takýto systém mohol existovať - omnoho nebezpečnejšia je viera, že to bude fungovať. Kto túto zmienenú schopnosť obrany skombinuje s dostupnými ofenzívnymi zbraňami, ten bude vždy vzbudzovať u tých tretích podozrenie, že sa môže cítiť v stave, beztrestne ukutočniť atómové údery. Z tohto pohľadu je vami formulovaná téza vôbec nie taká scestná.

Bude strategická raketová obrana, podľa Vášho názoru aj prioritná pre prípadného prezidenta Obamu?

To sa dnes ešte nedá predpovedať. Závisí to od toho, do akej miery bude nová vláda na tom zainteresovaná, nájisť aj s inými atómovými mocnosťami modus vivendi, ktorý pokiaľ možno zabráni ďalšiemu rozširovaniu atómových zbraní. Ako je známe, existuje stále viacej nukleárnych prahových mocností ...

... ktoré sa následkom jednostrannej bezpečnostnej koncepcie USA skôr cítia posilnené v tom, niečo pre seba urobiť.

Preto teda dochádza k zvažovaniu - chceme sa znova posadiť za rokovací stôl, alebo radšej budujeme svoju raketovú obranu?

A čo robí Obama?

Nechcem vylúčiť, že pre demokratov pri profilovaní sa proti republikánskemu kandidátovi Johnovi McCainovi bude raketová obrana témou. Každopádne sa javí mysliteľným, že dôjde k dohodám s budúcou vládou zahrnúť znova NATO viac do posilneneho režimu nerozširovania. Ale ako sa to stane, je otvorené.

Prečo sa Európania viac-menej pasívne prizerajú, ako Američania urýchľujú svoju raketovú obranu?

Oni sedia medzi všetkými stoličkami. So súčasnou bilaterálnou koncepciou, ktorú USA sledujú s Poľskom a ČR, nemajú vlastne čo získať. Pretože americká raketová obrana na európskom území ponúka len dodatočné stimuly pre Rusko - možno aj pre iné štáty - stanoviť útočné ciele v Európe. Na druhej strane hrá aj úlohu, že práve západoeurópania, ktorí po posunoch, ktoré existovali v NATO v súvislosti s irackou vojnou, sa veľmi snažia, zamedziť novým zápalným látkam vo vzťahu k USA. Zdá sa mi, že mnohí stavajú na to, že s novou administratívou vo Washingtone začne znovu fungovať moderátna politika. Stavia sa na vyčakávaní - mne to pripadá ako strata času. Mala by byť, čo možno najskôr - vo vlastnom záujme - formulovaná jednotná európska pozícia.

Kde? V NATO?

To ide len tam, konečne existuje v Rade NATO-Rusko koncepcia, nevyčleňovať Rusko, ale ho začleniť. Že Američania tento kanál pre rozhovory momentálne ignorujú, hovorí pre zlý stav, v akom sa Aliancia nachádza.

Ak systémy v Poľsku a Česku budú raz dislokované, rátate aj s nasávacím účinkom, pokúsiť sa o umiestnenie v juhovýchodnej Európe - v Bulharsku, Rumunsku, alebo v Turecku? Tieto ležia geograficky, dalo by sa povedať, na dotyk od Iránu.

Skúsenosti nás bohužial učia, že USA sa snažia dohodnúť s jednotlivými členskými štátmi NATO, ktoré - namiesto toho aby celkovo posilňovali európsku bezpečnosť - stavajú na silné bilaterálne väzby s Washingtonom. Ak sa dym nad kontroverznými umiestneniami v Poľsku a Česku rozplynie, potom je celkom možné, že sa dajú očakávať následné kroky vo Vami spomenutých štátoch.

Kedy sa dym rozplynie?

Až vtedy, keď bude jasné, že Rusko nebude platiť rovnakou mincou a že nedôjde k žiadnemu novému atómovému zbrojeniu v Európe. V nedávnej minulosti to Moskva kvitovala s ťažkými rétorickými hromženiami a neskôr sa stiahla na skôr kooperatívnu pozíciu. Môže sa stať, že tento raz to bude bežať inak.

Musí sa vlastne Rusko držať zmluvy ABM, ktorú Američania už pred šiestimi rokmi vypovedali?

Neexistuje už právne žiadny dôvod pre Rusko, aby sa obmedzovalo. Bolo však už naznačené, že sa urýchlia zodpovedajúce protiopatrenia, ak sa v Poľsku a v Česku uskutoční, čo je plánované. Či Rusko doteraz dohodu ABM de facto už porušilo, o tom nemám poznatky. Nesporné však samozrejme je, keď sa už raz zbrojná špirála roztočí, utrpí nutne strategická stabilita medzi oboma mocnosťami, ktoré ešte stále disponujú s viacej ako 95 % všetkých jadrových zbraní.

Ale, to čo Američania teraz robia sa deje definitívne mimo toho, čo svojho času predpisovala dohoda ABM, totiž nemať viacej ako jeden strategický obranný systém?

Presne. V zásade povedané je situácia dnes porovnateľná s kubánskou krízou z 1962, keď Sovietsky zväz inštaloval rakety na Karibských ostrovoch . Prežívame znovu pokus, získať geostrategickú výhodu, a tým dosiahnuť silnejšiu ochranu vlastného teritória. To bude pre Rusko, vzhľadom na skúsenosti, ktoré urobili s USA, nakoniec aj v irackej vojne 2003, neprijateľné.

Keď teraz pripomínate Kubu, nie je to príliš dramatické?

Nie, pretože Ruské chápanie sa odvodzuje od toho, cítiť sa tak ohrození, ako Američania pred  46 rokmi, keď Sovieti umiestnili na Kube rakety. Isto, dnes sú časy iné, a ešte existujú možnosti odpérovať americkú raketovú obranu prostredníctvom kooperácie - napr. v Rade NATO-Rusko.

Zhováral sa Lutz Herden

Prof. Hans Joachim Gießmann je od 2000 zastupujúci vedecký riaditeľ Ústavu pre výskum mieru a bezpečnos-tnú politiku na Univerzite Hamburg, ako aj vydavateľ vedeckej knižnej rady Demokracia-Bezpečnosť- Mier.
Manches erinnert an die Kuba-Krise von 1962