Sám si uhni z cesty človeče....

Na Ozzyho Osbourna fakt nemám...

Ale aj tak, všetko, čo píšem od roku 2009 prechádza popred oči publika; a ja sa cítim ako pri reality show. Aby som ostal aj naďalej vo svojom písaní slobodný a poctivý, musím pri každom novom príspevku stopovať všetky svoje vnútorné pocity; nemôžem dovoliť aby vo mne vyrástla buď autocenzúra, alebo naopak, nadbiehanie vkusu publika, inými slovami; dbám na to, aby som nevytváral skreslený obraz /negatívny, či pozitívny/ o sebe a o skutočnosti, ktorú opisujem. Inak môžem ANTILÚZIU zabaliť – už v jej názve stojí, že „nestojím“ o klam a predstieranie...

Vpodstate len pokračujem vo svojej dlhoročnej činnosti; vediem si denník... Tieto príspevky nie sú „jednorázové“ - predstavujú kontinuitu, tok a vývoj. Je to svojim spôsobom s e r i á l; aj keď jednotlivé veci možno čítať oddelene, skutočný význam dostáva moje písanie ako súvislý príbeh, ktorý vedie „od“- „do“... Publikum ma spoznalo v mojom nie najlepšom čase; rozhodol som sa začať publikovať vo chvíľach, keď sa mi pred rokom a pol videlo, že vstupujem do priestoru „záverečného boja“ - do priestoru, cez ktorý nemusím prejsť a v ktorom môžem ostať trčať naveky, azda v ňom aj nadobro skončiť.

Čo tým všetkým chcem povedať; ak by išlo len o tento môj príbeh, zaváňalo by jeho zverejňovanie istým druhom predvádzania sa a teda ega – ja však viem, že „len“ o môj príbeh neide. Ide o Príbeh s veľkým „P“ - to znamená oveľa širšie súvislosti; dovolím si ich nazvať Časová Vlna /Timewave/ Táto Časová Vlna prestavuje komplex udalostí v rámci oveľa širšieho životného priestoru, ako je len ten môj, osobný...

V istom období som si začal všímať, že to, ako sa môj osobný príbeh /osobná história/ vyvíja, ako raz kulminuje a inokedy klesá, rovnako sa vyvíja, kulminuje, klesá a neustále sa mení aj príbeh prostredia v ktorom žijem, príbeh krajiny, kontinentu a všetkých živých bytostí na tejto planéte a nielen to; Timewave unáša vo svojom meniacom sa prúde Slnečnú sústavu, Galaxiu a azda aj celý Vesmír.

Je to grandiózne divadlo, ktorého sme ako individuálne bytosti účastníkmi, ale aj tvorcami! Je to divadlo nad naše vlastné pochopenie – to, čo môžeme pochopiť je však náš vlastný príbeh, naša individuálna Timewave, teda všetko to, čo predstavuje našu osobnú skúsenosť.

Naša osobná skúsenosť, náš vlastný život sa pri takomto spôsobe poznávania stáva našou vlastnou školou, našou vysokou školou, univerzitou najvyššieho stupňa...

Som pozorovateľ svojho príbehu – to je moja špecializácia, môj skutočný obor a nielen to; pozorovaním a pochopením vlastného a individuálneho príbehu som sa „dopracoval“ k Tomu, čo za týmto príbehom existuje, aj keď To nie je prejavené fyzickou formou; napriek éterickej podstate tejto „substancie“ je to práve Ona, ktorá hýbe našim svetom a nielen to...

Nepretžitým, systematickým a dôsledným pozorovaním Timewave som sa dopracoval k poznaniu a osobného p r e ž i t k u tejto „substancie“ - aby som sa vyhol nedorozumeniam, nenazývam ju terminológiou žiadneho známeho poznávacieho systému, náboženstiev, filozofií, či psychológie nevynímajúc; vymyslel som pre ňu svoje pomenovanie Sila Ticha...

Táto „substancia“ je energia za energiou – je to číra a neviditeľná Sila, ktorá hýbe nielen našimi osudmi, ale aj osudom tejto planéty a všetkých ostatných nebeských telies vo Vesmíre. Všetko, čomu hovoríme „naša realita“ akoby „plávalo“ na nepredstaviteľne rozľahlom „oceáne“ tejto neviditeľnej „substancie“; jej dynamický pohyb k nám prichádza v „pulzoch“, v „tepe“, v „beate“; pulzuje podobne ako srdce ľudských bytostí. Tieto neviditeľné no veľmi mocné a rozsiahle pulzy vytvárajú na svojom povrchu všetko to, čo poznáme ako Čas a Priestor.

Čas a Priestor sú produktom pulzovania Sily Ticha, nesmierne pokojnej, no zároveň veľmi účinnej energie za energiou...

Často nám bráni prijať jej existenciu strach s predurčenosti nášho osudu; ak je za všetkým, čo sa nám v živote prihodí akási skrytá sila, kde je potom naša slobodná vôľa?

Táto otázka odpadá, ak podrobným štúdiom toho, kým naozaj sme nakoniec pochopíme a naplno precítime /prežijeme/ že táto „substancia“ je vlastne našou pravou podstatou... Táto substancia nie je čosi neživé a čosi mimo nás – a už vôbec to nie je čosi nevedomé... Je to presne naopak; táto substancia je oceánom číreho Vedomia a absolútnej Vôle; a sme to my, ktorí sme s týmto Oceánom v jednote.

OCEÁN – TO SME MY.

Sme to my sami, kto máme vplyv na formy, ktoré na povrchu vznikajú; náš strach z predurčenia odpadá, ak raz pochopíme a prežijeme, že môžeme na seba samých a na svet, ktorý nás obklopuje pozerať aj z „iného uhla“ ako doteraz.

Doteraz nás učili, že naša moc spočíva v schopnosti riadiť svoj osud i osud ostatných bytostí a azda aj celého sveta v rámci prejavenej skutočnosti, ktorej hovoríme hmota... Na formovanie hmoty potrebujeme veľké dávky energie, ktorú čerpáme z vonkajších zdrojov Planéty, pričom ju nesmierne vysávame – sme upírmi, sajúcimi krv z útrob Matky Zeme; túto krv používame na manipuláciu hmoty, na presun a prestavbu objemných častí po povrchu reality; budujeme cesty, mestá, lietame do vesmíru – vytvárame nové formy na povrchu skutočnosti – miera našej schopnosti narábať s touto matériou je mierou našej moci a vytvára to, čomu hovoríme rebríček spoločenského postavenia; na jeho vrchole je skupinka tých, čo nadobudli schopnosť riadiť manipuláciu s hmotou takmer na celej planéte; na základni tejto pyramídy je masa tých, čo nevládnu ničím, ani len hmotou svojich vlastných, zotročených tiel...

Na Oceáne Vedomia vyrástlo čosi ako „škrupina“ - tá predstavuje naše životné prostredie; je našim požehnaním a prekliatím zároveň...

V rámci tejto „škrupiny“ prebieha náš život od narodenia po smrť; odohráva sa tu náš celoživotný príbeh a častokrát zomierame bez vedomia toho, kým ako ľudské bytosti naozaj sme... Potenciál našich možností využívame len v rámci hierarchie, v ktorej sa usilujeme prežiť, či posunúť vyššie na jej rebríčku; netušíme, že kdesi za clonou tejto virtuálnej reality existujeme naplno a skutočne.

Zabudli sme, kto sme – stalo sa to preto, lebo naša pozornosť je od narodenia po smrť kontrolovaná, usmerňovaná a riadená žiadúcim smerom. Žiadúcim je, aby ste svoju pozornosť sústreďovali v rámci istého frekvenčného rozmedzia – všetku svoju vôľu a v zápätí aj životnú silu koncentrujeme v rámci „škrupiny“, čím ju pomáhame udržiavať a ešte viacej zosilňovať. Stala sa takmer nepriedušnou – to, čomu hovoríme materializmus vo všetkých jeho podobách je spôsob, ako clonu medzi tým, kým sa navonok javíme a tým, kým naozaj sme udržiavať v „medziach zákona“...

Súčasný typ materializmu v nás posilňuje strach zo straty vlastných rozhodnutí a vôle; v skutočnosti je to práve naopak. V rámci materialistického spôsobu vnímania sveta nám pripadá „odovzdanie sa“ čomusi „vyššiemu“ ako je to, čo bežne vnímame ako „strata vlastných kompetencií“. Môžeme sa začať cítiť ohrození, prinajmenšom pasívni... Môžeme mať pocit, že nás ovládne čosi, čo povedie naše životy smerom, ktorý sami nechceme...

Je to preto, lebo sme svoje zameranie, svoju pozornosť a hlavne svoje vedomie „ja“ umiestnili v rámci tejto celosvetovej škrupiny. Identifikujeme sa so svojim „ja“ - s našou vlastnou predstavou o tom, kto sme. A držíme sa tejto predstavy zubami - nechtami, rovnako ako naši blížni všade okolo nás... Táto predstava a jej posilňovanie nám umožňuje postup na rebríčku spoločenskej moci; aj preto sme si ju veľmi obľúbili...

Napriek tomu, že celý tento s y s t é m celkom dobre fungoval a vyvíjal sa posledných zopár storočí /azda tisícročí/, DNES PRASKÁ VO ŠVÍKOCH.

V systéme, o ktorom hovorím sa objavili pukliny, trhliny a dnes vyzerá ako roztápajúci sa ľad na póloch Zeme – odtŕhajú sa celé kryhy, plávajú do teplejších morí, kde menia svoju konzistenciu a formu; rozplývajú sa a vzdávajú sa formy, o ktorej mohli byť azda predtým presvedčené, že je ich jedinou podstatou...

TENTO SYSTÉM JE ROZTRHANÝ NA KUSY.

Jednotlivé jeho časti bojujú teraz o svoju nadvládu.

To je doba, v ktorej žijeme; ani jedna z veľmocí nepomýšľa o tom, že by sa premenila a „držala krok“ s Vývojom – mohla by ju vzápätí napadnúť iná veľmoc; a bol by to skutočný zázrak ak by s odhodlali premeniť všetky naraz...

Nepremenia sa; a preto nás ako ľudstvo čakajú ešte krušné chvíľky; bude to napospol boj o prežitie starého a nefunkčného systému /škrupiny/, ktorá sa usadila na povrchu onoho „čohosi“ - onej Sily Ticha, ktorá pulzuje svojim vlastným rytom, bez ohľadu na to, či jej existenciu akceptujeme, alebo ju v mene prežitia našej vlastnej povrchovej moci – odmietame...

A presne tak, ako to funguje v širších súvislostiach svetových udalostí, funguje to aj v našich malých a individuálnych príbehoch – aj ony sa „nesú“ /sú nesené/ na Časovej vlne /Timewave/... Aj my sa pohojdávame ako malé bárky na obrovskom Oceáne Vedomia – máme strach, že ak prestaneme veslovať /riadiť sa vôľou ega/, náš čln unesú Prúdy na úskalia, kde sa rozbijú a neostane po nich nič...

Poviem to takto: ak sa rozbijú, rozbijú sa. Ak sa potopia, budú potopené – vy však ostanete žiť; váš skutočný život je nezničiteľný. Váš skutočný život je súčasťou Života – a ten n i k d y neumiera; umrieť môžete ako forma, môžete zaniknúť ako telo, ale nezaniknete ako Vy, ktorými Ste... Že vy zaniknúť nechcete? Dovoľte, aby som sa mierne pousmial: ako tomu chcete zabrániť? Lieky na večný život ešte nevynašli a keď aj budete veslovať hociktorým smerom, smrť si na vás počká...

Ono je to vlastne tak, že každým záberom ste jej bližšie, len o tom možno neviete...

Každým dňom, každým vašim plánom do budúcnosti, každým vaším „tešením“ sa na budúce udalosti ste len bližšie ku smrti; svojej vlastnej smrti, to znamená smrti toho, za ktorého sa považujete, ale ktorým nie ste...

Vy nie ste vašim telom, ani vašou ilúziou o tom, kto ste – ste čímsi oveľa v i a c; STE SKUTOČNOSŤOU!

Áno – teraz to musím vysloviť; Skutočnosťou je Oceán, len ten je skutočný!

Škrupina na ňom, nech je to hoc aj celé mesto New York, či celý kontinent je projekciou na povrchu tohto Oceána – Sily Ticha, ktorá projektuje.

Znova opakujem; aj vy ste TVORCOM – aj vy projektujete svoj vlastný osud; ste spolutvorcom virtuálnej reality, aj keď o tom neviete; neviete o tom preto, lebo nevedomosť je podmienkou vášho vlastného zotročenia. Len vaša nevedomosť o tom, kto v skutočnosti ste z vás robí otroka, rovnako, ako robila aj zo mňa...

A preto som sa pred rokmi r o z h o d o l toto otroctvo opustiť.

Rozhodol som sa ešte s jednou ženou – bojovníčkou - vydať sa na cestu; nech by to znamenalo hoc aj naše zničenie v rámci foriem tohto sveta; nepochybujeme totiž o tom, že raz sa nám to aj tak prihodí, raz aj tak smrť príde a sfúkne naše sviečky – volili sme: ak však máme zomrieť, radšej na úteku z väzenia, ako otroci na posteli, hoc aj s tou najlepšou lekárskou starostlivosťou...

Smrť je nevyhnutná, nevyhnutné však nie je vaše otroctvo.

Môžete sa rozhodnúť; je na vás, ako s časom, pokiaľ tu ste, naložíte...

My sme sa rozhodli takto: vydali sme sa na cestu a sme na nej už pekných pár rokov.

Táto cesta mala rozličné fázy; keďže som človek slova, nazývam ich kapitoly...

Náš príbeh má kapitoly a tie tvoria jednotlivé knihy.

Mám nažitých zopár kníh – niektoré mám dokončené, iné rozpracované; všetky dohromady tvoria čosi ako ZOBRANÉ SPISY – predstavujú rozsahom niekoľko tisíc strán. Tieto ZOBRANÉ SPISY kdesi začínajú a kdesi aj končia.

A ich koniec spadal práve do tohto OBDOBIA – do tohto Obdobia Sveta...

PRÍBEH KONČÍ – cítim, že prichádza rozlúčka, no nesmútim...

Práve takýto spôsob prežitia svojho času tu na Zemi som si totiž dobrovoľne – rovnako ako moja spolubojovníčka – zvolil...

Ten príbeh je vlastne seriálom udalostí, ktoré napospol viedli k poznaniu toho, kým naozaj som; kým som za svojou formou, za ilúziou a predstavou, nech by to bola tá najromantickejšia, či tá najvšednejšia a zároveň najstrašidelnejšia...

Popis týchto udalostí a poznania toho, čo som pri tom prežíval od roku 2009 zverejňujem; od toho času som sa totiž prestal s týmto príbehom identifikovať.

Tento príbeh, to sú šaty, ktoré teraz odkladám...

Je to mapa, ktorú už nepotrebujem...

Je to obraz, ktorý som namaľoval, nemienim si ho však zamieňať za svoju skutočnosť... Je to koža, z ktorej sa had vyvliekol...

Je pravda, že to vyvliekanie nebolo vždy ľahké. Niekedy bolo bolestivé a boli chvíle, keď sa mi videlo nezneisteľne kruté... Písal som však aj o tom...

Niečo som zverejnil a niečo nie – niečo možno zverejním až príde čas...

NIČOHO VŠAK NEĽUTUJEM – lebo viem, že som sa TAKTO ROZHODOL.

Rozhodol som sa objaviť svoju skutočnú ľudskosť a neostať v bezmocnom a otrockom stave vlastnej a smrteľnej mysle... Rozhodol som sa prebádať oblasti ktoré ležia za našou osobnou i kolektívnou históriou, ktoré sú pre náš vývoj i vývoj sveta smerodatné, no ostávajú neviditeľné pre tých, ktorí ich vidieť z nejakého dôvodu nechcú... NO DOUBT, ako hovorí máš priateľ Owl Dancer... Nepochybujem, lebo pochybnosť je záležitosťou mysle, ktorá už nie je mojim jediným pánom na svete...

Nepochybujem, lebo viem, že Sila Ticha sa prejavuje mnou cez moje individuálne a neopakovateľné schopnosti, rovnako ako sa chce prejavovať cez jedinečnosť každého z nás... Musíme jej ustúpiť z cesty; nesmieme jej zavadzať – lebo stojíme v ceste samým sebe... Áno, tak je to: nikto nám neprekáža v tom, aby sme sa naplno prejavili – tým, kto nám v skutočnosti blokuje naše vlastné šťastie, sme len my sami...

Lúčim sa teda dnes s vami, milí čitatelia môjho pokračujúceho denníka s mohutným zvolaním cez čas a priestor: SÁM SI UHNI Z CESTY, ČLOVEČE!