Smrteľné zovretie : Ideológia peňazí (5)

        Posledným prvkom ekonomickej teórie týkajúcej sa bankovníctva a zásoby peňazí je aplikácia úrokových sadzieb. Pohyblivé úrokové sadzby sú využívané na ovplyvňovanie tempa poskytovania bankových úverov a taktiež ako nástroj zasahujúci takmer celú oblasť riadenia ekonomiky. Teoretická škola, z ktorej vzišla táto ekonomická politika sa nazýva Chicagská a jej priekopníkom je Irving Fisher, neskôr sa v nej angažoval Milton Friedman. Je to ideológia, ktorá má úplne dominantné postavenie v súčasnom ekonomickom myslení. Jej filozofia je založená na úplnom uvoľnení trhu pri súčasnom úsilí ovplyvňovať celkovú činnosť hospodárstva riadením jeho peňažnej zásoby formou znižovania alebo zvyšovania úrokových mier, čo podporuje branie úverov resp. od neho odrádza, v dôsledku čoho sa urýchľuje resp. spomaľuje tvorba nových peňazí a tým aj rast ekonomiky. Nízke úrokové miery povzbudzujú priemyselné investície a spotrebiteľské úvery a vedú k rastu peňažnej zásoby. Vysoké úrokové miery zasa odstrašujú tých, ktorí by si chceli požičať, v dôsledku čoho dochádza k spomaleniu rastu peňažnej zásoby. To, že touto metódou ľudia a firmy splácajúci svoje dlhy sú zrazu postavení pred hotovú vec platiť navyše neraz obrovské sumy úrokov s jediným účelom, aby sa takto odradili ďalší záujemcovia o úvery, je obrovská nespravodlivosť, ktorú si však v atmosfére posvätnej bázne obklopujúcej túto ideológiu nikto neuvedomuje.

       Práve vtedy, keď sa ekonomika rozbieha, keď sa investuje, vytvárajú sa pracovné miesta, produkcia a prosperita sa zvyšujú, považuje sa za prehriatu a zjavuje sa veľký strašiak - inflácia. A jediný spôsob, akým si moderná ekonomika dokáže poradiť s finančným fenoménom, ktorý žiadni ekonómovia nemajú radi - čiže s infláciou - je zahatať prílev peňazí, vďaka čomu celá ekonomika upadná do recesie a miliónom ľudí prináša strádanie.

       Táto metóda regulácie bánk, inflácie a peňažnej zásoby je bezpochyby účinná. Je však účinná asi tak ako je účinné ťažké kováčske kladivo pri rozkrajovaní pečeného kurčaťa. Ekonomika, ktorej peňažná zásoba je závislá od požičiavania, pripútaná k finančnému systému, v ktorom zadlženosť i peňažná zásoba musia logicky stúpať, je trestaná práve za zadlžovanie sa, ku ktorému bola donútená. Mnoho ľudí a firiem, ktorí sa vzali úvery, krachuje, ich domy sú exekučne privlastňované, firmy sú ruinované a milióny ľudí je vyhadzovaných z práce pre recesiu, do ktorej upadla ekonomika. Pokiaľ inflácia a prehriatie sa už považujú za nebezpečenstvo, požičiavanie je brzdené a ekonomika sa stáva stagnujúcim morom ľudskej biedy. Samozrejme, len čo k tomu dôjde, problémom sa stáva slabý dopyt, takže je potrebné prikročiť k znižovaniu úrokových mier a potom čakať na obnovu spotrebiteľskej dôvery a na návrat pozitívnej investičnej klímy. A ekonomický cyklus sa môže začať od začiatku.

      Neexistuje jasnejšie uznanie neschopnosti modernej ekonomickej vedy pochopiť finančný systém a regulovať ho, než je to celoplošné chytenie do pasce a následné ubitie celej ekonomiky. Je to arogantná a nemorálna politika, ktorá vďaka svojej právomoci vymáhať donekonečna sa meniace úrokové sadzby môže svojvoľne meniť zmluvne dohodnutú výšku dlhu.

      Vlastníctvo peňazí

       Existuje ešte jeden veľmi dôležitý prvok teórie bankovníctva, ktorý treba prediskutovať. Netýka sa neadekvátnej kontroly procesu tvorby peňazí, ale ich vlastníctva. Pokiaľ ide o vlastníctvo peňazí, bankári a ekonómovia sa v úsilí obhajovať neobhájiteľné oháňajú jedným argumentom. Bankový systém je schopný priznať, že naozaj tvorí peniaze a tvorí ich v obrovskom množstve, ale iba ako "službu svojim klientom". Tento obranný argument použil vo svojom liste minister financií Anthony Nelson:

      "Peniaze, ktoré tvoria banky, sú buď úročené alebo predstavujú istý druh služby"...6

       Tvrdenie, že peniaze sú tvorené ako služba klientom, podobne ako výrok, že banky požiačavajú iba peniaze svojich vkladateľov, je úplne lživé, pričom celkom ignoruje fakty štandardnej bankovej praxe. Banky vyrábajú peniaze a hoci samotné poskytovanie pôžičky môže byť považované za službu, pravda je taká, že banky považujú všetky peniaze, ktoré vytvoria, za svoje vlastné. V konečnom dôsledku banky tvoria peniaze pre seba. Potvrdzuje to už sama skutočnosť, že sú schopné tvoriť peniaze a potom ich poskytovať ako dlh, ktorý im musí byť vrátený. Avšak keď uvažujeme o vyrovnaní dlhu a sledujeme, čo sa deje po jeho splatení, čiže potom, keď peniaze vytvorené bankami sú im nakoniec vrátené, je to mimo akúkoľvek pochybnosť.

        To nás vracia späť k systému špirálovitej pôžičky. Kedysi sa tvrdilo, že peniaze vrátené bankám v rámci splácania úveru, sú v skutočnosti zničené. Vykresľovalo sa to ako špirála procesu tvorby peňazí, ibaže v opačnom poradí. Tým istým spôsobom, akým banková pôžička vytvoril nový vklad vo forme numerických peňazí alebo úveru, splatenie pôžičky alebo hypotéky sa považovalo za akt vymazania sumy zodpovedajúcej výške úveru. Argumentovalo sa tým, že keď niekto zaplatí peniaze na prečerpaný účet, dlh a táto suma peňazí sa vzájomne kompenzujú a vymažú. Táto myšlienka skrsla na začiatku storočia a bola uchovaná v neslávne známom priznaní Reginalda McKenna, bývalého ministra financií a predsedu Midland Bank, ktorý tvrdil:

       "Myslím si, že bežný občan by nebol rád, keby sme mu tvrdili, že banky alebo Bank of England môžu tvoriť a ničiť peniaze. Suma existujúcich peňazí sa mení iba v závislosti od rastu či poklesu vkladov a bankových nákupov. Každá pôžička, prečerpanie alebo bankový nákup vyvára vklad a každé splatenie pôžičky, prečerpania alebo bankový predaj vedie k zničeniu vkladu."16

Reginaldo McKenna

       Podľa tohto argumentu mohli banky tvrdiť, že áno, oni naozaj tvoria peniaze, ale nie pre seba. Tento bankový úver bol podľa všetkého vlastne iba dočasný. Bankový kredit trval iba tak dlho ako samotná pôžička a po jej splatení bol vymazaný a prestal existovať.

       V skutočnosti to však nie je tak! Ako to každý bankový manažér potvrdí, keď sa peniaze splatia na prečerpaný účet, banka vymaže dlžobu, ale peniaze nevymaže ani nezničí. Tieto peniaze sú považované za práve také reálne ako sú reálne vklady. Banky ich považujú za splátku tých peňazí, ktoré oni požičali. A tieto peniaze si držia pod kontrolou a registrujú ich ako aktíva banky.

       Fakt, že peniaze, ktoré boli vytvorené, po splatení nezmiznú, ale sú vedené ako bankové aktíva, dokazuje mimo akúkoľvek pochybnosť, že keď banky tvoria peniaze a poskytujú ich ako dlžobu, v podstate ich považujú za svoje. Jediný faktor, ktorý zastiera ich neoddiskutovateľné vlastníctvo peňazí, ktoré tvoria, je ten, že po vrátení peňazí ich obyčajne rýchlo ďalej požičajú. Branie pôžičiek v modernej ekonomike takmer vždy predstihuje splátky, čo je hlavný dôvod, pre ktorý peňažná zásoba ustavične rastie. To znamená, že peniaze vracajúce sa ako splátky sa obyčajne nezhromažďujú na bankových účtoch, pretože by to banky mohlo privádzať do nepríjemných rozpakov, ale sú čo najrýchlejšie ďalej požičané spolu s ďalším dlhom.

       Existujú však chvíle, keď táto situácia priam bije do očí. Keď branie úverov sa spomalí, k čomu obyčajne dochádza počas recesie, niektoré banky môžu byť priam zaplavené peniazmi s predchádzajúcich splátok. Vtedy prichádza rad na počítače. Tento nadbytok peňazí je potom využívaný bankami a stavebnými spoločnosťami na najziskovejšie investície, kúpu akcií a obligácií na svetových trhoch, čím ohromne zvyšujú svoje rezervy a dokazujú mimo akúkoľvek pochybnosť, čie tieto peniaze naozaj sú.

      Takže splátkami nedochádza k zničeniu peňazí, ale k ich stiahnutiu z obehu. Týmto sa celkový objem vkladov obyvateľstva zníži. V tomto zmysle dôjde k zničeniu vkladu, ale nie peňazí. Ak si pozornejšie prečítame citát Reginalda McKenna, zistíme, že aj on hovorí to isté. Po splatení pôžičky sa peniaze vrátia do banky alebo stavebnej spoločnosti, ktorá ich vytvorila. Tieto peniaze znovu vstúpia do širšej ekonomiky iba vtedy, keď zase niekto vezme pôžičku, alebo keď ich banka investuje. V jednom i druhom prípade sú tieto peniaze považované za vlastníctvo banky a tak sa s nimi aj nakladá. Preto sa dá oprávnene tvrdiť, že pôžičky sú dočasné, ale peniaze tvorené bankami sú trvalé. Keď sú raz vytvorené, patria bankám, a každou splátkou dlhu sa vracajú k nim do ich vlastníctva a pod ich kontrolu.

      Môžete mať peniaze na svojom účte, ale tie v konečnom dôsledku nie sú vaše. Ak by ste si ich vy sami požičali od banky, bolo by vám jasné, že nie sú vaše. Pretože však si ich pravdepodobne požičal niekto iný, čiže do ekonomiky sa dostali cez niekoho iného, predpokladáte, že tieto peniaze sú vaše. Ale nie sú. Všetky peniaze, ktoré banky vytvoria, patria im.

      Práve z toho dôvodu nie je žiadnym zveličovaním tvrdiť, že v tomto systéme si banky trvalo nárokujú všetku peňažnú zásobu štátu s výnimkou 3% vytvorených štátom. Prostredníctvom tohto latentného vlastníctva peňazí, ktoré vytvárajú, banka má zadržovacie právo, alebo potenciálny nárok na bohatstvo štátu vo výške ekvivalentnej celkovej sume peňazí, ktorú vytvorili.

      Clifford Hugh Douglas, jeden z hlavných reformátorov monetárneho systému tridsiatych rokov 20. storočia, napísal:

      "Jadrom tohto podvodu je tvrdenie, že peniaze, ktoré tvoria, sú ich vlastné, pričom sa od falšovania peňazí nelíši kvalitou, ale iba svojím obrovským rozsahom... Môžem to dokázať mimo akúkoľvek pochybnosť? Podstatou celej záložitosti je nárokovanie si vlastníctva peňazí. Akákoľvek osoba alebo organizácia, ktorá môže podľa ľubovôle tvoriť peniaze ekvivalentné cenám tovarov produkovaných komunitou, je skutočným vlastníkom týchto tovarov a preto nárokovanie si týchto peňazí bankovým systémom je nárokovaním si vlastníctva krajiny."17

Clifford Hugh Douglas

       Toto je z technického, ak už nie z morálneho hľadiska zveličenie. V skutočnosti vďaka zadržovaciemu právu, ktoré dostávajú pri poskytnutí bankového úveru, banky a stavebné spoločnosti si nárokujú bohatstvo krajiny zodpovedajúce výške týchto dlhov. V súčasnosti to vo Veľkej Británii predstavuje 780 mld Lstg. Je to suma peňazí, ktoré banky v skutočnosti vytvorili. Je to suma, ktorá bola vytvorená vo forme dlhu, a ktorého splatenie je v konečnom dôsledku požadované. Sú to ich peniaze a predstavujú rozsah ich nárokov na bohatstvo národa.

      Tu je vhodná príležitosť vrátiť sa k problematike hypoték. Otázka vlastníctva peňazí má základný význam. Jedným z nevyhnutných dôsledkov financovania ekonomiky na základe dlhu je to, že aktíva krajiny sa postupne dostávajú do rúk finančného systému, čiže bankám a stavebným spoločnostiam. Už bolo zdôraznené, že podiel rodinných domov vo Veľkej Británii zaťažených hypotékou sa v priebehu 35 rokov zvýšil z 19 na 37%. Skutočnosť, že 37% bytového fondu krajiny je zaťažených hypotékou znamená, že 37% bytového fondu v krajine je v súčasnosti vo vlastníctve finančného systému. Je to riadny právny nárok zo strany bánk a stavebných spoločností na vlastníctvo rodinných domov nachádzajúcich sa v krajine.

      Smrteľné zovretie

      Dejiny značne zahmlievajú rozsah vlastníctva finančným systémom, zvlášť v prípade bytov. Až do začiatku 20. storočia veľká časť obyvateľstva si prenajímala svoje domy. V priebehu posledných 60 rokov sa vlastníctvo rodinného domu považovalo za dôkaz zvyšujúcej sa prosperity, za znak redistribúcie bohatstva, v ktorom majiteľ nehnuteľnosti vlastniaci niekoľko domov postupne ustupuje do úzadia a do popredia sa dostáva široké vlastníctvo majetku. Tento historický trend však jednoducho slúžil na zatemnenie neúprosného transferu vlastníctva domov v prospech finančných inštitúcií, a to prostredníctvom hypoték.

       V roku 1900 takmer všetky domy boli vlastnené priamo, aj keď často ich majiteľom bol bohatý majiteľ, ktorý ich dával do prenájmu. V tom čase necelých 5% domov bolo zaťažených hypotékou. Ak by bolo dochádzalo k ozajstnému transferu bohatstva od bohatých ku chudobným, nemali by sme väčšie percento domov zaťažených hypotékou, než tomu bolo v roku 1900, čiže 5%. Storočie budovania a kupovania bytov zastrelo skutočný transfer majetku, avšak nie od bohatých k chudobným, ale bol to presun všetkých foriem majetku v prospech finančného systému.

        Keď sa vrátime do stredoveku a do doby počiatku hypoték, nájdeme tam množstvo výstražných upozornení týkajúcich moci hypoték. Historik Maitland opisuje hypotéky ako "jedno suppressio veri a suggestio falsi"18 Takéto potlačenie pravdy (suppressio veri) a falošnú sugesciu (suggestio falsi) vystihuje dnešné hypotéky, pri ktorých kúpa domu a tvorba peňazí sa vydáva za "požičiavanie" a kde existencia 60% peňažnej zásoby je závislá od hypoték.

       Je tu ešte ďalšie varovanie. Vo svojom stredovekom význame mortgage znamená doslova smrteľné zovretie. Veď hypotéky neboli nikdy metódou nadobúdania majetku; boli skôr metódou získavania peňazí na majetok, ktorý si už vlastnil, a to v prípade, že sa človek ocitol v núdzi, ako krajné východisko v čase finančnej tiesne. Aj tak sa ľudia na hypotéky pozerali s veľkým podozrením, pretože to boli zväčša zlatníci, ktorí ich využívali spôsobom nie nepodobným moderným bankárskym metódam, ktorí poskytli peniaze, pretože dúfali aspoň vo veľký zisk a podľa možností aj na šanci získať nakoniec celú nehnuteľnosť. Avšak hypotéky v žiadnom prípade neboli metódou kupovania.

       V týchto dňoch existovali dva druhy hypoték. Jeden bol známy ako "vivum vadium, pri ktorej bola reálna šanca, že môže byť splatená, druhá sa nazývala "mortuum vadium", alebo záväzok smrti a kresťanský zákon ju zakazoval. Inými slovami povedané, moderné hypotéky majú svoj pôvod v praxi, ktorá bola kedysi považovaná za takú nepoctivú a podvodnú, že jej aktérom hrozilo večné zatratenie. Historik Thomas Littleton o tom napísal:

      "Zdá sa, že dôvod, prečo sa hypotéka v anglickom jazyku nazýva "mort-gage" (smrteľné zovretie) spočíva v tom, že je neisté, či lénny pán v stanovený deň zaplatí či nezaplatí danú sumu. A keď ju nezaplatí, potom pôda daná do zástavy je mu navždy odňatá."19

      Mohlo by sa zdať, že toto nemá nič spoločné s dnešnými priateľskými stavebnými spoločnosťami. Avšak rozmýšľajte: aj keď je pre mnohých jednotlivcov celkom reálne, že svoje hypotéky sa im nakoniec podarí zaplatiť, je vylúčené, aby sa všetci stali skutočnými majiteľmi domov, pretože hypotéky zohrávajú kľúčovú úlohu pri tvorbe nových peňazí. Preto u národa ako celku "zdá sa byť isté, že domy, ktoré sú dané do zástavy, im budú navždy odňaté." Naše domy sú smrteľnom zovretí. Pritom to nie je nejaká stabilná, ale stále sa zhoršujúca situácia, v ktorej čoraz viac domov je zaťažených hypotékou a stále viac peňazí sa získava vďaka bytovej výstavbe.

       Na začiatku 20. storočia ako aj v predchádzajúcich storočiach, oveľa väčšia časť celkového dlhového bremena v rámci ekonomiky pripadala na poľnohospodárstvo a priemysel. Poskytovanie spotrebných úverov v takej miere, v akej sme dnes svedkami, stelesnených najmä v hypotékach, je pomerne nedávny fenomén a v skutočnosti sa začal vo Veľkej Británii v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia, keď mnoho ľudí sa usilovalo kúpiť si dom. Myšlienka spotrebných úverov v takýchto obrovských sumách, ktoré mali byť splácané z budúcich príjmov, by bola vopred vylúčená, ba vyšla by na posmech.

       Avšak túžba kúpiť si dom poskytla bankám bezpečné a spoľahlivé aktívum, na základe ktorého mohli tvoriť nové peniaze. Ak by zo svojho príjmu daná osoba nedokázala hypotéku vyplatiť, banka dostala naspäť svoje peniaze - ktoré v skutočnosti boli falošné - tým, že si dom privlastnila a predala ho. Keď sa precedens získavania peňazí na základe spoľahlivého aktíva - rodinných domov - stal bežnou záležitosťou, túžba vlastniť dom a nežiť v podnájme čoskoro viedla k tomu, že ako základ tvorby nových peňazí hypotéky prevýšili priemyselnú zadlženosť.

       Štatistika sumarizujúca rast hypotekárneho úveru sa týka obdobia od roku 1960 do 1997. Keď sa však vrátime o ďalších tridsať rokov dozadu do obdobia medzi svetovými vojmami, porovnanie s dnešnou zadlženosťou vyznie ešte výraznejšie. V tridsiatych rokoch 20. storočia sa hodnota domu rovnala zhruba dvojročnému platu. V porovnaní so zárobkami boli domy relatívne lacné a kupci boli povinní zložiť 20 až 30% ceny domu. Veľká väčšina hypoték bola na 15 až 20 rokov, z priemerného ročného príjmu odčerpávala približne 8% a často bola splatené v predstihu ešte pred termínom. Historik Alan Holmans, vedúca autorita v oblasti dejín bytovej výstavby, tvrdí: "Na začiatku tridsiatych rokov bežná hypotéka predstavovala 6% a bola na 20 rokov... priemerná dĺžka hypotéky bola približne 8 rokov."20

       Životnosť hypotéky bola krátka nie preto, žeby sa ľudia boli sťahovali a prevádzali vlastníctvo na iné osoby, ako je tomu dnes, ale preto, lebo hypotéky boli predčasne splatené. Porovnajme si to s dneškom, keď termíny sú predlžované, počiatočné vklady sú čoraz menšie, splátky predstavujú zhruba 20% ročného príjmu a prevod hypotéky na iné osoby je čoraz častejším javom. Do roku 1960 ceny v porovnaní s príjmami rástli tak, že dom stál 2,9 krát viac než bol priemerný ročný príjem. Počas bytovej konjunktúry v osemdesiatych rokoch ceny domov vyskočili do takej miery, že stáli štvornásobok priemerného ročného príjmu.

      Často sa tvrdí, že ceny domov sú určované procesom ponuky a dopytu, v rámci ktorého konkurencia medzi kupcami viedla k zvýšeniu ich ceny. To však nie je celá pravda, pretože neberie do úvahy dopad minulého dlhu. Na ceny domov majú veľký vplyv náklady, za ktoré boli postavené. Ako opisuje nasledujúca kapitola, pri zvyšovaní nákladov hrá kľúčovú úlohu práve obchodný dlh, ktorý neúprosne zvyšuje ceny nad úroveň, ktorú si ľudia môžu dovoliť. Ďalším významným faktorom prispievajúcim k progresívnemu rastu hypoték je vo finančnom systéme založenom na zadlženosti postupný pokles schopnosti ľudí sporiť i pokles množstva disponibilného príjmu.

      V dôsledku toho základné vklady ľudí kupujúcich domy sú stále menšie a menšie, zatiaľ čo vysoká úroveň zadlženosti ovplyvňujúca stavebný priemysel vyháňa ceny nových domov vyššie a vyššie. Základné vklady klesli z predvojnovej úrovne približne 25% z ceny domov na bod, v ktorom priemerný vklad je nepatrný a celkom bežné sú 100% hypotéky. Nakoniec cena domu odráža nie to, čo si ľudia môžu dovoliť zaplatiť, ale to, ako sa nechajú presvedčiť, aby si brali pôžičky.

      Samozrejme, že zdanlivo sme na tom dobre a na papieri to vyzerá, že hodnota nášho majetku stúpa. Ale tú hodnotu dostaneme iba vtedy, keď dom predáme a vysťahujeme sa z neho. Zatiaľ nasledujúca generácia musí si poradiť s ešte väčším problémom ako si zaobstarať dom. Keďže v každej generácii sa hypotéky zvyšujú, ďalšej generácii zanecháva čoraz menej majetku, v dôsledku čoho jej hypotéky rastú ešte viac, čo znamená, že ešte menej sa zanecháva nasledujúcej generácii atď. Získavanie ohromných súm peňazí prostredníctvom hypoték nám umožňuje tieto domy "kúpiť" teraz a ekonomike poskytuje dostatok peňazí, aby mohla fungovať. V tomto systéme však domy nevlastníme a časom ich budeme vlastniť čoraz menej a menej.

      Ak sa nad tým človek zamyslí, situácia, v ktorej polovica populácie je zaťažená bytovým dlhom vo výške presahujúcej 50% hodnoty ich domu a kde vyše 37% hodnoty bytového fondu je zaťažených hypotékou, je jednoducho absurdná. A je ešte absurdnejšia, keď si uvedomíme, že mnohé tieto domy mali predchádzajúcich vlastníkov, ktorí takisto mali hypotéku. Fantastičnosť tohto stavu je ešte viac zdôraznená, keď vezmeme do úvahy, že hypotéky sú konštatovaním finančnej chudoby, konštatovaním, ktoré úplne ignoruje naše bohatstvo, ktoré je očividné.

        Už tak dlho žijeme v ekonomike, ktorej dominuje nedostatok peňazí, že absurdnosť situácie nám ľahko uniká. Domy, v ktorých bývame, a za ktoré platíme obrovské sumy, už boli zaplatené. Bol zaplatený stavebný materiál, bol zaplatený pot pracovníkov, výroba, doprava, murárska práca, vymaľovanie, kanalizácia a všetka s ňou spojená drina - to všetko už bolo zaplatené v deň, keď tie práce boli dokončené. Keď je dom dokončený, neexistuje žiaden fyzický dlh. Čo existuje, je aktívum. Ono stojí. Je naše, alebo aspoň malo by byť naše. Zdá sa byť mimo diskusie, že peniaze na jeho kúpu by mali takisto existovať a väčšina ľudí žije v presvedčení, že aj existujú. Ľudia sa domnievajú, že keď si požičiavajú od stavebnej spoločnosti, požičiavajú si od nej peniaze a neuvedomujú si, že berú na seba celoživotný dlh iba preto, lebo poskytovanie pôžičiek je jediný spôsob, ako dostať peniaze do ekonomiky.

      Je ťažké získať jasný pohľad na tieto veci, keď správanie ekonomiky a náš úsudok o tom, čo by sme mali očakávať od peňazí, cien a príjmov bol tak dlho deformovaný financovaním dlhu, bezdôvodným nedostatkom peňazí, ktorý spôsobuje. Je zaujímavé uvažovať o tom, aká by mala byť rozumná úroveň hypotekárnej zadlženosti.

       Ak existuje nejaké reálne ekonomické zdôvodnenie stupňa hypotekárnej zadlženosti v oblasti domov a bytov, mala by byť odrazom tempa, akým má dochádzať k ich obnove a náhrade. Ak chcete, je to reálny dlh vyplývajúci z faktu, že bytový fond musí byť postupne obnovovaný aspoň takým tempom, akým chátra. Ak priemerný dom má životnosť 50 rokov, čo je číslo, z ktorého sa bežne vychádza pri odpisovaní výrobných prostriedkov, potom hypotekárna zadlženosť krajiny by mala predstavovať 2%.

      Toto by zohľadňovalo potrebu priebežne nahrádzať domový fond v priebehu päťdesiatich rokov, pričom celková hypotekárna zaťaženosť vo výške 2% by bola finančným vyjadrením tohto ekonomického záväzku. Samozrejme, že niektorí ľudia by mali hypotéku vyššiu, iní žiadnu, ako je tomu dnes. Avšak súčasný rozsah 37% celkovej hodnoty domového a bytového fondu je jednoznačne absurdný a podľa neho by vychádzalo, že musí byť nahrádzaný každé tri roky!

      Je ohromne ťažké o tom niekoho presvedčiť bez toho, žeby človek pritom nevyzeral nerealistický, ale faktom je, že tieto ohromné hypotéky sú úplne nelegitímnym dlhom, súčasťou systému dodávajúceho do ekonomiky peniaze vo forme dlhu. Tieto domy sú naše - patria národu, a boli postavené nami a predošlými generáciami. Sú postavené, bolo za ne riadne zaplatené a peniaze na ich kúpu by mali existovať. Neexistuje žiaden morálny ani ekonomický dôvod, prečo by mali patriť finančnému systému a prečo by väčšine ľudí malo byť znemožnené priame vlastníctvo svojho príbytku.

      Moc bankovníctva

     V minulosti odznelo mnoho jasných výstrah pred schopnosťou bánk zmocňovať sa aktív národa a udržiavať ľudí v stave závislosti. V súvislosti s diskusiou o rodinných domoch a bytoch, nasledujúce vyjadrenie Thomasa Jeffersona je veľmi realistické:

      "Keď americký ľud dovolí bankám, aby mali pod kontrolou vydávanie ich vlastnej meny, najprv formou inflácie a potom defláciou, banky a korporácie, ktoré okolo nich vyrastú, zbavia ľudí všetkého vlastníctva až sa ich deti zobudia a zistia, že na kontinente, ktorý ich otcovia obývali, sú bez domov. Moc vydávať peniaze by mala byť odňatá bankám a navrátená kongresu a ľuďom, ktorým patrí. Som úprimne presvedčený, že bankové inštitúcie vydávajúce peniaze predstavujú pre slobodu väčšie nebezpečenstvo než armády." 21

Thomasa Jeffersona

        Ako sme videli, dlh sa netýka iba rodinných domov. 411 mld Lstg bolo vytvorených oproti domovému fondu, 300 mld Lstg v priemysle, poľnohospodárstve, službách a ostatných oblastiach ekonomiky. 380 mld Lstg sa získalo z verejných aktív prostredníctvom štátneho dlhu. Ak by sme brali do úvahy celkové aktíva krajiny, súkromné i verejné, videli by sme, že sú čoraz väčším podielom zaťažené zaisteným dlhom voči finančnému systému. Vlastnícke právo týchto aktív preto náleží bankovému systému. Táto situácia však nie je zvláštnosťou Veľkej Británie. V Austrálii bola v roku 1912 založená Commonwealth Bank s celkovým stavom aktív $20 000. Do roku 1984 jej aktíva dosiahli $30 496 000 000. Austrálsky inštitút pre ekonomickú demokraciu to komentoval takto:

       "V rámci monetizácie reálneho bohatstva Austrálie (t.j. vytvárania jeho monetárneho ekvivalentu) banky vydávajú peniaze vo forme dlhu, pričom takto získané aktíva sa rovnajú zhruba jednej tretine celého bohatstva Austrálie... Nezdá sa vám absurdné, že inštitúcia, ktorá okrem čísel nič neprodukuje, môže nadobudnúť vlastníctvo oveľa väčšieho rozsahu, než priemyselné odvetvia zamestnávajúce tisíce ľudí vo všetkých štátoch, od ktorých fyzickej produkcie závisí celá ekonomika Austrálie?". 22

      Najdôraznejšie varovanie pred mocou bánk však pochádza od lorda Josiaha Stampa, bývalého riaditeľa Bank of England:

      "Moderný bankový systém vyrába peniaze z ničoho. Tento proces je azda tým najchytrejším kúzelníckym trikom, aký bol kedy vymyslený. Bankovníctvo bolo počaté v nečistote a zrodené v hriechu. Bankári vlastnia zem. Vezmite im ju, ale keď im ponecháte moc poskytovať úvery, ťahom pera dokážu vytvoriť dosť peňazí na to, aby si ju kúpili naspäť... Ak chcete byť otrokmi bankárov a platiť náklady vášho otroctva, potom nechajte, nech si banky tvoria peniaze." 23

Josiah Stamp

       Môže sa to zdať čudné, ale to, že nevlastníme svoje vlastné domy a že postupne strácame kontrolu nad aktívami krajiny, sú azda tie najmenej závažné dôsledky finančného systému postaveného na zadlženosti. Čo je v konečnom dôsledku oveľa dôležitejšie a škodlivejšie, je dopad vzrastajúcej zadlženosti na širšiu ekonomiku. Tento dopad sa neobmedzuje iba na ľudí, ktorí si musia požičať, ak si chcú niečo väčšie kúpiť, ani na priemysel, ktorý ak chce investovať, musí si požičať. Tieto peniaze totiž treba splatiť. V celej ekonomike úsilie splatiť dlhy v rámci finančného systému postaveného na zadlženosti vyvoláva neochabujúci tlak a podporuje trendy, ktoré totálne ovládajú priemysel, poľnohospodárstvo a sektor služieb.

       Je to tlak, ktorý preniká do každého zákutia nášho života, ktorý nás pripútava k permanentnej zamestnanosti, deformuje naše ekonomiky, núti ich rásť a meniť sa čoraz rýchlejším tempom a čoraz zúrivejšie medzi sebou súťažiť. Spôsob, akým sa tento tlak prejavuje v praxi, je témou nasledujúcej kapitoly a prináša fakty potvrdzujúce oprávnenosť varovania lorda Stampa. "Ak chcete byť otrokmi bankárov a platiť náklady vášho otroctva, potom nechajte, nech si banky tvoria peniaze." Otroctvo je silné slovo a niekto si môže myslieť, že lord Stamp ho použil iba pre literárny efekt. Bohužiaľ, je to termín nielen oprávnený, ale aj mimoriadne výstižný.

-pokračování-