Smrteľné zovretie: Mýtus konzumnej spoločnosti (7)

          V ekonomike je veľa nepravdy a klamu. Azda najväčší z nich je zhrnutý vo výraze "emisia peňažnej zásoby", pretože, ako sme videli, drvivá väčšina peňazí nie je emitovaných. Pochybná sláva druhého miesta náleží termínu "konzumná spoločnosť". Tvrdia nám, že žijeme v ére konzumizmu. Ľudia na celom svete sú rozdelení na tých, čo si užívajú konzum, a na tých, čo po ňom ustavične túžia. Aby sa tento nenásytný materiálny apetít v bohatých krajinách upokojil, do obchodov, výkladných skríň a na regále supermarketov bez prestania prúdi tok tovarov: nové modely automobilov, práčok, tlakových hrncov, hifi veží, hračiek a počítačov. Niektoré z nich sú nové vynálezy, avšak zväčša ide o nové verzie predošlých produktov. Mnohé predstavujú výrazné inovácie, sú produktom vysokej technologickej odbornosti a poskytujú nezvratný dôkaz o ekonomickom napredovaní ľudstva. Okrem toho, že rastie hrubá produkcia, produkty sú ustavične obmieňané. Nepretržitá obmena dizajnu a modifikácie znamenajú, že každý model je vyrábaný iba pár rokov či dokonca mesiacov, aby čoskoro bol nahradený aktuálnejšou verziou. Už nikoho neprekvapuje úroveň duplikácie medzi firmami. Trh u väčšiny tovarov a služieb je úplne presýtený a ponúka takmer zarážajúci výber najrozličnejších značkových i neznačkových produktov. Nesčíselné množstvo firiem ponúka podobné tovary a služby s nepatrnými obmenami a zanedbateľnými rozdielmi v dizajne alebo celkovom výzore, s voľbou imidžu, tvaru, farby, príslušenstva, ktoré sú určené na to, aby urobili dobrý dojem na zákazníka a zaujali ho. Životnosť mnohých druhov tovarov sa čoraz viac skracuje, v dôsledku čoho sú pravidelne nahrádzané novšími verziami. Móda zaručuje nepetržitú zmenu u väčšiny produktov, zatiaľ čo odvetvia služieb ako sú dodávka, komunikácia a cesty sú stále rýchlejšie, svižnejšie a tvoria čoraz väčšiu časť modernej ekonomiky.

       Kombinácia všetkých týchto trendov vytvára predstavu, že všetko sa spravilo pre zákazníka. Ale sú to tie tovary, ktoré ľudia naozaj očakávajú od svojej ekonomiky? Je tento ustavične sa zrýchľujúci tok nových produktov, stále pohotovejších služieb, technologickej komplikovanosti a nepretržite sa meniaceho dizajnu skutočným odrazom ekonomických túžob ľudí? Konvenčná ekonomika na to má iba odpoveď, že "predáva sa to, čo chcú ľudia". Nie je vari všetko nasmerované na trh? Vari nie zákazník je na trhu pánom? A nie sú spotrebitelia ľudia? Rast trhovej ekonomiky musí byť preto odrazom toho, čo ľudia vo všeobecnosti chcú. Tento konvenčný ekonomický názor sugeruje už samotný názov "konzumná spoločnosť" naznačujúci, že ekonomika iba reaguje na to, čo ľudia v skutočnosti chcú. Priemysel zavádza novú technológiu a jednoducho sa usiluje uspokojiť zdanlivo nenásytnú túžbu ľudstva po stále väčšom množstve tovaru. Je možné, že priemysel podlieha konkurenčnej hystérii zmeny, ale nad tým všetkým stojí spotrebiteľ.

       Spotrebiteľ je kráľ, trh je jeho kráľovstvo a tržby sú jeho zbraň. Ďalší argument je ten, že ak aj smerovanie ekonomiky k stálemu rastu nie je správne, ak aj množstvo tovarov na trhu je príliš vysoké, či dopady priemyslu na životné prostredie sú zhubné, v konečnom dôsledku za to treba viniť spotrebiteľov, čiže ľudí ako takých.

       V skutočnosti nič nemôže byť vzdialenejšie od pravdy. Finančný systém postavený na zadlženosti nevyhnutne vedie k "spotrebiteľskej" ekonomike, pre ktorú sú typické ustavičné technologické inovácie, rýchly obrat, prudké zmeny a produkty nízkej kvality. Ľudia, či už ako spotrebitelia alebo pracovníci, bez ohľadu na to, či pracujú manuálne, majú firmu alebo sú na voľnej nohe, sú strhnutí do divokého víru ekonomických zmien. Spotrebitelia to majú v rukách asi tak, ako jesenné lístie ovplyvňuje októbrovú búrku. Práve tu financovanie založené na ustavičnej zadlžovanosti sa prejavuje najdeštruktívnejším spôsobom e jej dopady sú skutočne ďalekosiahle. Keď sa tri faktory nanúteného ekonomického rastu, o ktorých sme hovorili v 3. kapitole, aplikujú na "konzumnú spoločnosť", pozícia ľudí ako spotrebiteľov i ako pracovníkov sa stane jasná a priehľadná.

      Konkuruj, predávaj alebo umri od hladu

      V ekonomike, kde ľudia trpia závislosťou na mzde, nadmernou zadlženosťou a chronickou nízkou kúpyschopnosťou, označovať nepretržitý tok nových mnohonásobne duplicitných tovarov a služieb s ustavične sa meniacim dizajnom za "rozhodnutie spotrebiteľov", nemá nijaké opodstatnenie a je hlbokým omylom. Nie je to žiadne rozhodnutie spotrebiteľov, ale dravá súťaž firiem. Nepretržitý tok nových výrobkov s novým dizajnom určite nie je prianím spotrebiteľov. Je to odpoveď priemyslu na finančné podmienky - intenzívnu konkurenciu v oblasti predaja a nízku kúpyschopnosť. Tieto podmienky vyvíjajú na ľudí ustavičný tlak, aby sa zubami nechtami držali svojho zamestnania a svojej mzdy, aby stále zarábali, napriek materiálnej hojnosti a potenciálnej možnosti mať viac voľna.

      Keď priemysel ustavične prichádza s novým a novým sortimentom tovarov, určite to nerobí preto, žeby si to žiadal spotrebiteľ, ale preto, lebo firmy bojujú o svoje prežitie. Ich pracovná sila si musí vybojovať svoje príjmy v umelo vyhrotenom finančnom prostredí - umelom preto, lebo sa vyznačuje stálym a chronickým nedostatkom kúpyschopnosti spotrebiteľov. Produktívna schopnosť modernej ekonomiky vyráža dych, kúpyschopnosť je však ochromená. Výsledkom je nepretržitý tok priemyselnej produkcie poháňaný potrebou pracovať a získavať príjmy.

      Nové autá nie sú navrhované preto, aby ponúkli spotrebiteľovi čosi, čo ešte nemá, alebo čo si žiada. Nové autá sú navrhované s cieľom poskytnúť výrobcovi náskok pred ostatnými konkurentmi vo finančnom prostredí, kde nie všetky autá, ktoré je možné vyrobiť, je možné aj predať a nie všetci pracovníci automobiliek môžu v tejto ekonomike prežiť.

      Nestačí vyrobiť to, čo chce spotrebiteľ; nestačí uspokojiť trh dnes. Navzdory modernej technológii a voľnému času, ktorý ponúka, modlou priemyselného úspechu je kontinuálny trh ponúkajúci kontinuálne zamestnanie. Priemysel musí bojovať o tržby, aby dokázal pokryť režijné náklady, zatiaľ čo zamestnanci musia bojovať o svoje mzdy, aby boli schopní splácať hypotéky, pričom v celej ekonomike sú tržby permanentne ohrozované bez ohľadu na to, čo sa vyrába. Všetky firmy majú v tom jasno. Vedia, že musia robiť zmeny, ktorými ochránia a upevnia svoje neisté miesto na trhu; musia ustavične investovať, meniť a prispôsobovať sa, aby prežili. Nemajú inú možnosť než "držať krok s trhom". Dnes, ako to každý podnikateľ dobre vie, ak nie ste súčasťou procesu zmeny, dlho sa v ekonomike neudržíte. Preto sa trh neprestajne mení, preto sa nové i etablované spoločnosti usilujú ochrániť svoj vlastný segment alebo preniknúť do segmentu druhých, alebo získať nejakú výhodu v ekonomike, kde nikto sa neodváži zastaviť ani na chvíľku zo strachu, že stratí svoj podiel na trhu a ľudia prídu o prácu. Neúspešnú firmu čaká bankrot, jej pracovníkov postihne nezamestnanosť a stavebné spoločnosti sa zmocnia ich domov.

      Preto nadprodukcia, konkurencia, duplikácie a modifikácie tovarov a služieb nemajú nič spoločné so spotrebiteľským dopytom. Hybná sila neustálej zmeny, tlak vyrábať a inovovať je od priemyslu. Nepretržitý tok nových tovarov a služieb je formou priemyselného dopytu. Hnacou silou tohto nanúteného ekonomického rastu sú ľudia - či už ako majitelia firiem, podnikatelia alebo zamestnanci. Je to výsledok tlaku vyvíjaného na ľudí ako na pracovníkov, aby sa maximálne usilovali a získali od ľudí ako spotrebiteľov to, čo najviac potrebujú a čoho majú kritický nedostatok - peniaze. Ľudia ako pracovníci musia zápasiť o svoje príjmy, zatiaľ čo ako spotrebitelia musia akceptovať prúd zmien, ktoré to so sebou prináša.

     Tento nanútený ekonomický rast nielenže nie je výsledkom spotrebiteľského dopytu, ale dokonca aj nákupné zvyklosti spotrebiteľov boli zámerne zmenené tak, aby vyhovovali tomuto prúdu ustavične sa valiacej produkcie. Rozvinuté ekonomiky sveta sa v súčasnosti spoliehajú na cynickú manipuláciu s ľudskými emóciami prostredníctvom vytvárania imidžu a reklamou. Výsledok je ten, že spotrebitelia sú vmanipulovaní do kúpy produktov s marginálnym úžitkom a "módneho" tovaru, ktorého príťažlivosť je dočasná. Aby podnecovali, ale aj vytvárali nové nákupné zvyklosti a taktiež preto, lebo aj oni sú závislí od práce, aby si zaslúžili plat, masy tvorivých inteligentných ľudí sa venujú výskumu s cieľom hľadať na trhu nejaké nevyplnené miesto, maličkú škáru, cez ktorú by sa prostredníctvom reklamy dalo preniknúť do sveta ľudských túžob a spraviť z neho zdroj príjmov; nejaký produkt alebo službu, ktorá by mohla byť ponúknutá ľuďom, o ktorej síce zatiaľ ani nevedia, že ju potrebujú; nejakú jemnú obmenu produktu, ktorá ho spraví príťažlivejším pre spotrebiteľa; nejaký marketingový trik, ktorý ich sortiment zvýhodní pred konkurenciou. Ani toto však nie je výsledkom spotrebiteľského dopytu - nie je to nič iné ako očividná agresia proti spotrebiteľovi, ktorý sa stal súčasťou priemyselného procesu slúžiacemu tejto potrebe maximálneho obratu, zamestnanosti a neustáleho rastu.

      Samozrejme, finančné štatistiky nás presviedčajú, že odpoveďou je viac práce a že títo kupci s imidžmi, reklamní agenti a marktingoví poradcovia sú životnou miazgou krajiny. Jasné dôkazy svedčiace o materiálnej hojnosti sú ignorované a verí sa finančným štatistikám svedčiacim o zadlženosti. To, čo tvrdia, tieto štatistiky, akceptujú nezamestnaní, ktorí sa ocitli v chudobe. Ich posolstvo prijímajú ako bernú mincu ostatné krajiny a tak ako náš expandujúci priemysel ohrozuje ich trhy, ich priemysel zasa ohrozuje naše trhy. Preto v hospodársky vyspelom svete napriek superhojnosti spotrebných tovarov, ktoré sú k dispozícii, na prvom mieste politickej agendy stoja investície, ktoré majú zbezpečiť ustavičný rast a vznik pracovných miest. Táto neustála honba za novými produktmi je spätá s obrovským plytvaním, pretože 80% nových tovarov na trhu jednoducho neuspeje. Okrem toho už len udržať krok s týmto tempom zmien si vyžaduje obrovské množstvo úsilia, energie a materiálu, v dôsledku čoho dochádza k deštrukcii životného prostredia, mrhaniu zdrojmi a nezmyselnému plytvaniu ľudským intelektom.

      Honba za "lacnotou"

     Ustavičný rast hrubej produkcie a neustále hľadanie nových produktov, služieb a zamestnania sú prvým a najočividnejším výsledkom dlhového financovania. Finančný systém si však rovnako úspešne prevracia charakter tohto rastu. Jedným z najškodlivejších účinkov finančného systému založeného na zadlženosti je jeho vplyv na kvalitu produkcie. To nás privádza k druhej charakteristike "konzumnej spoločnosti" - skracujúca sa životnosť a ustavičný pokles kvality produktov. Ako sme videli, toto je pripisované ľudskej nenásytnej hrabivosti, ktorá sa prejavuje v neustálej túžbe po nových produktoch. Aj tu platí, že hlavným viníkom tohto stavu je finančný systém založený na zadlžovaní sa.

     Aby sme pochopili, akú úlohu zohráva finančný systém pri tomto poklese doby životnosti, musíme si uvedomiť, že peniaze hrajú v hospodárstve kľúčovú úlohu ako mechanizmus spätnej väzby. Hlavnou zásadou priemyslu je, zdá sa, tvrdenie, že "Predáva sa to, čo ľudia chcú". Vezmime však do úvahy, ako chronická nízka kúpyschopnosť ovplyvňuje zákazníkov pri voľbe produktov. Automaticky a nespravodlivo uprednostňujú tovary lacné, na čo priemysel musí náležite reagovať.

     Každý vie, že v dlhodobej perspektíve je výhodnejšie kúpiť si kvalitný tovar, ktorý dlhšie vydrží než tovar lacný, ktorá zakrátko treba vymeniť za nový. Samozrejme, že by sme mohli produkovať kvalitnejšie výrobky, a sú aj také, ale týmto sa na trhu nedarí tak, ako lacným. Prekvapuje to? Naša ekonomika je postavená na finančnom systéme, ktorý zvyšuje ceny a reálne príjmy stláča dole. Samozrejme, že väčšina spotrebiteľov si nemôže dovoliť kvalitný tovar, ktorý je k dispozícii; rast zadlženosti svedčí o tom, že sotva si môžu dovoliť aj produkty lacné, ktoré prevažujú!

     Ľudia sú neustále nútení kupovať lacnejšie tovary, pretože kvalitnejšie by odčerpali príliš veľkú časť ich príjmu, čiže ich nízku kúpnu silu. Ľudia nie sú krátkozrakí, ani nevyznávajú spotrebiteľskú etiku uprednostňujúcu lacný hrniec, ktorý o dva roky vymenia za iný model s novým dizajnom. Ľudia nie sú krátkozrakí - oni si jednoducho nemôžu dovoliť byť ďalekozrakými! Nikto nepovie: "Nuž dobre, hrniec sa pripálil, teraz si môžem kúpiť nový. Už sa neviem dočkať, keď budem v rukách posledný model." Nízka životnosť tovarov nás štve. Ale aj keď väčšina ľudí by rada uvažovala v dlhšom časovom horizonte, to, čo si môže dovoliť v čase kúpy, v značnej miere určuje, čo si naozaj kúpi. Priemysel na túto situáciu odpovedá tým, že vyrába to, čo sa predáva - tovar nízkej kvality, ktorý si zákazník môže dovoliť, osladený trochou módneho apelu, aby tak bol kompenzovaný fakt, že poslednému hrncu, ktorý si kúpil, vypršala záruka iba pred pár mesiacmi. Toto však väčšina zákazníkov určite nechce. Kto má dosť peňazí, kúpi si kvalitný hrniec - toto je skutočné rozhodnutie spotrebiteľa.

     Vysvetlime si toto tvrdenie, pretože je veľmi vážne. Ba z istého pohľadu je oveľa vážnejšie než celkom jasná záležitosť týkajúca sa špekulatívnej produkcie a ekonomického rastu v honbe za doživotnou zamestnanosťou. Ide o to, že napriek našej schopnosti vyrábať kvalitné výrobky s dlhou životnosťou a napriek tomu, že im zákazníci dávajú prednosť, priemyselný proces je vďaka monetárnemu defektu odrádzaný od výroby a dodávky takýchto produktov. Lacnejší tovar má prirodzenú výhodu v nižšej cene, ale v ekonomike založenej na zadlženosti sa toto stáva vyloženou a nespravodlivou prednosťou. Nízka cena je v ekonomike založenej na zadlženosti takým lákadlom, že priemysel je nútený sa rozvíjať smerom uprednostňujúcim tovar nízkej kvality. Spotrebitelia skrátka nie sú v stave presadiť to, čo naozaj potrebujú a čo by priemysel určite dokázal bez problémov splniť.

     Tak je tomu v nespočetných oblastiach, kde sa spotrebiteľ môže "rozhodovať". Výsledky prieskumu ukázali, že mnoho rokov dochádza k skracovaniu životnosti výrobkov. Skúse si kúpiť kosačku trávy a pripravte sa na šok. Takýto stroj pod 300 Lstg má plastické šasi, motor z ľahkej zliatiny a je vybavený slabučkými kolesami a krehkým riadením. Keby obchodný manažér výrobcu bol čestný človek, vystríhal by vás, že toto zariadenie nevydrží dlhšie než pár rokov. Napriek tomu existujú staré kosačky na trávu spred vyše päťdesiatich rokov, ktoré ešte dnes spoľahlivo fungujú. Ak sme ich vedeli vyrábať vtedy, prečo to nevieme dnes? Lepšie povedané, prečo to dnes nedoážeme ešte lepšie? Odpoveď znie, že to samozrejme vieme. Skúste si však kúpiť kosačku na trávu, ktorá by vám vydržala celý život a bez bankového úveru sa nezaobídete. A tak bez prestania kol dokola vyrábame kosačky, vysávače a hrnce.

     Týmto spôsobom si môžeme vziať jeden produkt za druhým a sledovať znižovanie štandardu vyvolané konkurenčným bojom, ktorý je zameraný na dosiahnutie čo najnižších cien. Toto zvlášť platí o každodenne používaných predmetoch v domácnosti. Napríklad nová generácia elektrických spotrebičov je vyrábaná z lacných a krehkých plastov so skrutkami zo zliatiny. Keď ich porovnáme so spotrebični vyrábanými pred takými dvadsiatimi rokmi, rozdiel je výrazný. Kuchynské nádoby, nábytok, vane, záhradnícke náčinie - dnešné verzie sú šikovné, keď sú nové, ale viete si ich predstaviť o desať alebo čo i len o päť rokov? Koľko z nich sa ešte bude používať?

     U drahších vecí, ako sú napríklad autá, sa mlčky predpokladá, že všetci ľudia nemôžu mať kvalitné produkty a že nedostatok skutočne dobrých vecí je akosi vpísaný do fyzikálnych zákonov prírody, alebo je zapracovaný do ekonomických zákonov. Vychádza sa z predpokladu, že "nízka kúpyschopnosť", ktorá nedovolí priemernému človeku, aby si kúpil Renaulta alebo Forda, je odrazom nejakého reálneho nedostatku. Peniazom každý verí. Finančné obmedzenie - v tomto prípade to, čo každý z nás si môže dovoliť - sa považuje za čosi, čo má súvis s nejakým reálnym obmedzením toho, čo môže byť vyrobené. V skutočnosti tomu tak ani zďaleka nie je, pretože v dlhodobej perspektíve je oveľa drahšie a márnotratnejšie ustavične vyrábať a vyrábať stále tie isté veci. To je takisto zrejmá nepravda aj z krátkodobého pohľadu, pretože dnes existujú nadbytočné kapacity na výrobu automobilov a pravidelne dochádza k zatvárania automobiliek. Ak by táto nadbytočná kapacita bola súčasťou priemyselného odvetvia vyrábajúceho autá špičkovej kvality, nadbytok by sa vstrebal a kvalita by vzrástla. To, že tomu tak nie je, je spôsobené nedostatkom financií spotrebiteľov, ktorými by mohli prejaviť svoje preferencie - preferencie, ktoré by priemysel ľahko dokázal uspokojiť.

     Samozrejme, že ak by takéto autá mali vydržať tridsať či štyridsať rokov - čo podľa vyjadrenia automobilových konštruktérov je možné, a ako spoločnosti Bentley, MG, Jaguar, Triumph a mnohé ďalšie firmy už dokázali aj v praxi - v priebehu niekoľkých rokov by sa automobilový priemysel scvrkol azda na jednu štvrtinu svojej súčasnej kapacity, pretože dopyt po nových autách by výrazne klesol. Reálne by sme sa však mali oveľa lepšie, pretože namiesto pasív na štyroch kolesách by sme mali aktíva. Toto je možnosť, ktorá je zákazníkovi kvôli finančným procesom odopieraná, pričom má vážne dopady na voľný čas, spokojnosť pracovníkov a životné prostredie.

     Za toto v žiadnom prípade nie je možné viniť priemysel. Komerčný svet musí vyrábať to, čo ľudia kupujú. Ako sme videli, ľudia uprednostňujú lacnejšie tovary, ale táto situácia nie je statická. V ostrom konkurenčnom prostredí vytvorenom finančným systémom, ktorý stojí na zadlženosti, sa firmy musia ustavične usilovať o zmeny, ktoré by uchránili a upevnili ich miesto na trhu. Aby prežili, stále sa musia usilovať o zmenu a prispôsobovať sa. Dominantným faktorom tohto rozvoja je cena tovarov. Takže financovanie založené na zadlžovaní sa nielenže podporuje lacné tovary nízkej kvality, ale aj ekonomický rast vedie týmto smerom. Každá novšia, lacnejšia, rýchlejšia a produktívnejšia metóda ohrozuje a oslabuje existujúce firmy v súťaži o čo najvyšší obrat, pričom tieto nové spoločnosti, produkty a metódy sú samy zraniteľné pred ďalšou vlnou zmien. Chronický nedostatok kúpnej sily vnucuje našim ekonomikám cyklus zmien, pre ktoré je charakteristická nízka cena a nie kvalita.

      Masová produkcia pri neférovej výhode

     Honba za lacnotou má ohromný dopad na štruktúru priemyslu a na zamestnanosť. Mzdy v každej firme predstavujú významnú nákladovú položku, takže ak sa jej podarí zredukovať mzdové náklady, má veľkú výhodu. "Zlepšené metódy" sa stali synonymom znižovania nákladov formou zbavovania sa pracovnej sily a kde je to len možné, spoliehaním sa na automatizáciu. Keď firma môže svoj tovar masovo vyrábať a vo veľkom ho prevážať o pár pencí menej na jednotku než menšia firma, náročnejšia na pracovnú silu, v takom prípade sú dni malej firmy spočítané, dokonca aj keby jej tovar mal oveľa vyššiu kvalitu.

     To je ďalšie veľmi významné tvrdenie. Všeobecne sa predpokladá, že úspech firmy na trhu je dôsledkom jej efektívnosti pri poskytovaní toho, čo spotrebitelia chcú. Zvykli sme si na úpadok menších firiem a na stále rastúcu dominanciu veľkých firiem. V skutočnosti finančný systém založený na zadlženosti tým, že cenami vytláča kvalitu a trvanlivosť, poskytuje neférovú výhodu firmám, ktoré sú schopné aplikovať metódy masovej produkcie a znevýhodňuje všetky manuálne vstupy.

     Tým, že veľké firmy používajú najmodernejšiu technológiu podporovanú výskumnými a rozvojovými kapacitami na to, aby ustavične obnovovali sortiment produktov, používali dopravu vo veľkom a zväzovali sa s obrovskými veľkoobchodnými a maloobchodnými sieťami, majú pri súčasných ekonomických podmienok ohromnú výhodu. Takéto spoločnosti oveľa ľahšie získavajú financie buď vydávaním akcií alebo vo forme veľkých bankových pôžičiek. Celkovo vzaté, peniaze zvýhodňujú väčšie firmy. Výsledkom je to, že v súčasnosti dominujú veľké multinacionálne spoločnosti. Menšie, regionálnejšie založené firmy alebo spoločnosti využívajúce viac ľudskej práce, sú vytláčané, a to dokonca aj vtedy, keď tovar či služby, ktoré ponúkajú, majú vyššiu kvalitu a viac vychádzajú v ústrety tomu, čo ľudia naozaj chcú. Najvážnejšie dôsledky to má pre dopravu a centralizáciu, o čom si niečo povieme v nasledujúcej kapitole.

     Trend k centralizácii, znižovaniu nákladov a efektívnosti ustavične vyhadzuje ľudí z práce a vedie ku krachu "neúspešných" firiem. Toto je ďalší negatívny dopad finančného systému a nedostatočnej kúpnej sily, ktorú spôsobuje. Kŕčovité úsilie o znižovanie nákladov a zavádzanie automatizácie za každú cenu, musí byť na druhej strane vyvažované honbou za pracovnými miestami bez ohľadu na to, či tieto miesta sú naozaj potrebné na výrobu niečoho a či produkty, ktoré vyrábajú, predstavujú skutočné vylepšenie existujúceho sortimentu.

     Výsledkom je vzájomné predbiehanie sa s katastrofálnymi dôsledkami. Trend vyrábať čoraz viac a čoraz lacnejšie tovary krátkej životnosti je reakciou na dopyt po pracovných miestach, dokonale uspokojuje smäd po zamestnanosti v ekonomike, ktorá je schopná produkovať vysokú kvalitu, ale v ktorej distribúcia príjmu je totálne závislá od práce. Dva priame účinky nedostatočnej kúpnej sily sa vzájomne dopĺňajú a určujú ekonomike smer, ktorý je v rozpore s ozajstným dopytom a so skutočným záujmom ľudí. Nízka kúpna sila (a) nás núti, aby sme kupovali hlavne tovar nízkej kvality a (b) robí nás totálne závislých od mzdy. Preto sa ako pracovníci totálne spoliehame na produkciu takýchto tovarov biednej kvality, pretože iba lacné tovary s krátkou životnosťou sú schopné zabezpečiť trvalú zamestnanosť.

     Nikto netvrdí, že automatizácia a masová produkcia sú zlé. Problém je v tom, že tu je vyvíjaný vytrvalý finančný tlak nútiaci k automatizácii, ustavičnej zmene a lacnote, ktorý tento proces doviedol do extrému, spôsobuje obrovskú nadprodukciu a vedie k vážnemu poklesu kvality produktov.

     Neférová výhoda, ktorej sa teší masová produkcia v ekonomike založenej na zadlženosti ovplyvňuje nielen to, čo ľudia kupujú, ale aj spôsob, akým sú nútení, aby pracovali. Zamestnanosť sa zabezpečuje produkciou obrovského množstva tovarov nízkej kvality a krátkej životnosti. To, že ľudia sú prakticky donútení pracovať týmto spôsobom je jasným popretím ich ľudských práv. Ekonomika by mala rešpektovať aj spôsob, ktorým ľudia dosahujú radosť z práce, najmä keď vezmeme do úvahy, že žijeme vo veku blahobytu. Okrem toho je to potenciálne konštruktívny faktor, pretože mnoho ľudí by radšej pracovalo v menších nezávislejších firmách a s väčším dôrazom na kvalitu. A toto chce takisto aj zákazník. Ale práve toto náš finančný systém nám odopiera. Zánik osobného majstrovstva, vytlačenie malej a strednej produkcie kvalitných tovarov a úpadok kvalifikovanej práce neovplyvňujú iba kvalitu produktov, ale aj kvalitu života ľudí ako zamestnancov.

     Toto je ďalšie vážne tvrdenie. Nielenže to nie je žiadna konzumná spoločnosť, ktorá nedokáže uspokojiť reálne túžby spotrebiteľov, ale je to ekonomika, ktorá odopiera pracovníkom práva vyrábať to, čo ľudia chcú. Reálne túžby ľudí ako pracovníkov a ako spotrebiteľov sa zhodujú v oveľa väčšej miere než to umožňuje moderná ekonomika. Jedna z kapitol tejto knihy skúma, ako finančný systém zvrátil produkciu potravín a odchýlil ju od toho, čo farmári poznajú, či aspoň kedysi poznali ako osvedčené poľnohospodárske zvyklosti.

      Podporné odvetvia

     Úsilie nájsť prácu a intenzívna konkurencia v zápase o tržby vyvolali ďalší charakteristický rys moderného ekonomického rastu, ktorým je náhly vzrast podporných odvetví. Sú to odvetvia , ktoré využívajú jednotlivé firmy na zaistenie konkurenčnej výhody na trhu. Keď ich však začnú využívať všetky firmy, výhoda sa anuluje a celkový výsledok je vznik nového odvetvia ponúkajúceho zamestnanosť, ktoré zvyšuje náklady, ale iba málo pridáva k finálnemu produktu. Najzrejmejším príkladom je reklamný priemysel, kde firmy investujú do reklamy nie preto, aby tým získali, ale aby si udržali svoj podiel na trhu. To, čo kedysi platilo ako stratégia prinášajúca úspech, je dnes stratégiou na prežitie, zatiaľ čo reklamný priemysel prekvitá.

     Tento fenomén existuje aj vo svete informačnej technológie. V ekonomike založenej na zadlženosti má priemysel nenásytnú chuť po akejkoľvek technológii, ktorá môže zvýšiť predaj, zlepšiť produktivitu, znížiť náklady na pracovnú silu alebo akúkoľvek kombináciu týchto možností. Počítače ich ponúkajú všetky, vďaka čomu sa svet práce ženie za ustavičnými inováciami hardvéru a softvéru. Výsledok je ten, že každá nová generácia počítačov sa stáva nevyhnutnou podmienkou prežitia. Technológia, ktorá má potenciál pomôcť pri projektovaní a výrobe tovarov; potenciál zefektívňovať dodávky a administratívne práce; potenciál uľahčovať život - túto technológiu prevzala dlhová ekonomika, skompromitovala ju a premenila na rastúci zdroj zamestnanosti, ustavične sa zvyšujúcej sa produkcie a stred pozornosti stupňujúcej sa priemyselnej konkurencie.

     Piata kapitola opisuje, ako sa z dopravy stalo odvetvie vyostrujúce konkurenciu s nevyčísliteľne vysokými negatívnymi dopadmi na životné prostredie vyvolanými úsilím firiem exportovať na čoraz vzdialenejšie trhy. Tým, ako rastie technologická vyspelosť a výrobné kapacity ľudstva, rastie aj dopyt po podporných odvetviach, ktoré zintenzívňujú konkurenciu medzi firmami.

      Udržiavanie konfliktu pod kontrolou

     Nepretržitá honba za novými tovarmi a službami, uprednostňovanie produktov s nízkou trvanlivosťou a rast podporných odvetví - ešte úplne nevystihujú plytvanie prácou, ktoré je možné pripísať na vrub financovaniu na báze zadlžovania sa.

     Vytvorením umelo vybičovaného finančného prostredia, podporovaním ekonomického rozvoja, ktorý stojí v protiklade s túžbami a skutočnými záujmami ľudí, požadujúcim splácanie dlhov, ktoré sú v konečnom dôsledku nesplatiteľné a podnecujúcim dopyt po trvalej práci vykonávanej za mzdu, dlhové financovanie splodilo napätia a rozdelenia v práci, ktorej charakter je v podstate kooperatívny. To podnietilo ohromný vzrast byrokracie, ktorá ponúka stále viac pracovných miest.

     Pod tlakom intenzívnej konkurence na trhu firmy - ak chcú prežiť - sú nútené ustavične znižovať náklady, ale aj kvalitu do tej miery, že spotrebiteľ potrebuje ochranu pred tovarmi, ktoré sú také lacné, že až nie sú bezpečné. Musela do toho vstúpiť tretia strana, čiže štát, ktorý ponúka administratívnu a zákonnú ochranu. Je nutné vytvoriť minimálne štandardy a sledovať ich dodržiavanie. Kontroly, regulácie, návštevy inšpektorátu bezpečnosti práce, hygienika a obchodných zástupcov; všetka tá nesmierna byrokracia je vyvolaná v nezanedbateľnej miere ustavičnou zmenou produktov, nepretržitými zmenami výrobných metód a celkovou nízkou kvalitou v ekonomike, ktorá je nútená iba rásť a rásť, pričom jej prioritou je nízka cena. Spoločný záujem výrobcu a spotrebiteľa o bezpečné a kvalitné produkty ustúpil do pozadia a namiesto neho nastúpil neustály dopyt po zmene a anonymita vzdialenej produkcie.

     Tlak na firmy, ktoré musia presvedčovať ľudí, aby kupovali práve ich značku, vedie k agresívnym reklamným kampaniam. Preto moc reklamy v zápase o vyššie tržby musela byť obmedzená založením Úradu pre reklamu (Advertising Standards Authority), ktorý v tejto oblasti stanovuje normy. Agresívny marketing je teraz brzdený obchodnými normami a často je potrebné regulovať aj import s cieľom zmierniť dopad zahraničného tovaru na domácu ekonomiku. Zápas o prežitie medzi veľkými firmami si vyžiadal vytvorenie Protimonopolného úradu. Tlak na získanie náskoku pred konkurenciou viedol k vzniku priemyselnej špionáže a potom kontrašpionáže. Ďalším prosperujúcim odvetvím ekonomiky je vyrovnávanie sa s environmentálnymi dopadmi núteného ekonomického rastu; čoraz viac pracovných miest neposkytuje iba výroba zariadení proti znečisťovaniu, ale potreba monitorovať, vytvárať legislatívu a regulovať negatívne dopady veľmi zlého manažmentu našich ekonomických aktivít na životné prostredie.

     Ďalším zdrojom konfliktného manažmentu a ďalšou oblasťou bujnejúcej byrokracie je nezamestnanosť. Nájsť prácu pre nezamestnaných už neznamená iba sprostredkovať mu kontakt so zamestnávateľmi. Už to nie je iba administratívna záležitosť. Vzniklo obrovské byrokratické odvetvie zamerané na vytváranie práce, hľadanie práce, školenie ľudí, aby boli pripravení pracovať, aby vedeli ako si majú podávať žiadosť o prijatie do zamestnania a takisto poradenstvo pre ľudí, aby vedeli sa vysporiadať s tým, že prácu nemajú. Inštitút ochrany zamestnancov pred prepustením predstavuje ďalšie byrokratické odvetvie, ktoré je priamym výsledkom napätia medzi financovaním deficitu a nutnosťou byť zamestnaný. Ak by ľudia neboli do takej miery odkázaní na prácu na plný úväzok, ak by boli široko akceptované a finančne schodné zdieľanie pracovných miest (job sharing) a fázy nezamestnanosti, moc zamestnávateľov vykorisťovať a takisto potreba ochrany pracovných miest by sa značne znížila.

     Celé priemyselné odvetvia vznikli zo sociálneho rozdelenia spôsobeného závislosťou na mzde a na dlhovom financovaní. Byrokratická administratíva, ktorá udržiava tieto rozdelenia pod kontrolou, je teraz sama významným zdrojom pracovných miest. Preto ustavičný rast a mzdové otroctvo v konečnom dôsledku vytvára svoje vlastné potreby a vďaka spoločenskému napätiu a ekonomickému plytvaniu poskytuje zamestnanie. Značná časť týchto pracovných miest je administratívne spravovaná štátnou byrokraciou a ich náklady sú pokrývané z našich daní. Zvýšené náklady sú však prenášané priamo na ľudí. V posledných rokoch enormne vzrástli tzv. "výdavky na obranu". Ich najzrejmejšou formou sú položky ako poplašné zariadenia a domáce bezpečnostné systémy.

     Ale aj organické potraviny, voda vo fľašiach a vodné filtre, masky proti smogu a opaľovacie krémy s faktorom desať predstavujú výdavky, ktoré vzrástli v miere, ktorá pred takými 30 rokmi bola úplne nepredstaviteľná a aj zbytočná. Takisto hypotéková ochrana, ochrana zamestnanosti, poisťovníctvo a privátna lekárska starostlivosť sú všetko rozkvitajúce odvetvia ekonomiky. Prostredníctvom týchto výdavkov sa ľudia usilujú ochrániť sa pred sociálnymi, environmentálnymi a finančnými dopadmi dnešnej brutálnej komerčnej kultúry.

     Tým nechcem povedať, že všetky tieto obranné výdavky sú vo svojej podstate zbytočné. Je zrejmé, že určitý stupeň administratívy a regulácie je potrebný v každej vyspelej ekonomike. Čo však je jasné, je to, že potreba týchto kompenzačných agentúr usilujúcich sa udržiavať konflikt pod kontrolou a obrovské náklady, ktoré si vyžadujú, je výsledkom dravého a nenásytného ekonomického rozvoja, za ktorý nesie plnú zodpovednosť dlhové financovanie. A čo je vrchol, bohatý svet, ktorý upiera svoje bohatstvo a prínosy pokroku odvádza preč od svojich obyvateľov, tak kazí svoju ekonomiku, že ju privedie do sveta chudoby.

      Dekadentný rast

     Mnohí kritici zdôrazňujú, že dôvodom, prečo tento dekadentný rast nemá vplyv na vládnu politiku, je ten, že politike dominuje modla moderného ekonomického myslenia, Hrubý domáci produkt. James Goldsmith píše o veľkom omyle, ak sa pokrok stotožňuje s ustavičným rastom HDP;

     Hrubý domáci produkt je oficiálny index na zistenie prosperity. HDP však meria iba aktivitu. Nemeria ani prosperitu, ani blahobyt. Ak napríklad dôjde k nejakej kalamite ako je hurikán alebo zemetrasenie, okamžitým výsledkom je rast HDP, pretože v dôsledku odstraňovania škôd vzrástla ekonomická aktivita... HDP nie je kvalitatívny ukazovateľ, ale iba ukazovateľ aktivity bez ohľadu na to, či je dobrá alebo škodlivá. A naše plány sa tomuto prispôsobujú... Ignoruje sa skutočnosť, že rast je dosahovaný za cenu podrývania spoločenskej stability... Nepočujeme nič iné ako to, že ak sa nám podarí zvýšiť rast HDP o jedno alebo jeden a pol percenta, všetko bude v poriadku. Vo Veľkej Británii napriek rastu tohto ukazovateľa v rokoch 1961 a 1991 o 97% počet ľudí žijúcich v chudobe sa zvýšil z 5,3 milióna na 11,4 milióna.3

     Problém stotožňovania pokroku s rastom HDP spočíva v tom, že náklady vynakladané na udržiavanie konfliktu pod kontrolou ako aj všetky obranné náklady sú vykazované ako prínosy k HDP. Takto sú vnímané ako progres, aj keď v skutočnosti národné bohatstvo odčerpávajú a mali by byť vykazované ako negatíva. Nutnosť kontrolovať, či syr je vyrobený v súlade so všetkými bezpečnostnými opatreniami, nutnosť vypĺňať všetky formuláre, či financovať rastúcu kontrolu nezávadnosti potravín nie je nijaký pokrok, je to problém - prejav ekonomického a spoločenského úpadku. Syry sa vyrábali celé stáročia a až donedávna sa často vyrábali vo veľkom bez toho, žeby otrava potravinami predstavovala osobitný problém. Problémom sa stala až zavedením prehnane veľkej nadmernej excesívnej masovej produkcie za použitia moderných metód znižovania nákladov vyvinutých v priebehu posledných troch desaťročí. Mnoho agentúr udržiavajúcich konflikt pod kontrolou samé osebe nič neprodukuje; ich potrebnosť je priamym výsledkom ekonomiky, ktorá nielenže nedokáže odpovedať spotrebiteľovi na jeho požiadavky, ale úplne ignoruje jeho bezpečnosť.

     Boli urobené pokusy tento "úpadok" kvantifikovať. Ekonómovia Nordhaus a Tobin3 vypracovali širší ukazovateľ pokroku než HDP, ktorý nazvali "Miera ekonomického blahobytu" (M.E.W. - Measure of Economic Welfare). Zistili, že nikým nespochybňované sledovanie rastu HDP začínalo prinášať čoraz menše a menšie prínosy. V skutočnosti životná úroveň klesala. V Spojených štátoch ukazovateľ M.E.W. dosiahol maximum v roku 1969, potom zotrvával zhruba na tej istej úrovni až do roku 1980, kedy postupne jeho hodnota začala vytrvalo klesať. K tomu procesu došlo napriek tomu, že HDP vzrástlo o 30% a spotreba fosílnych palív o 17%. Takéto analýzy pomáhajú potvrdzovať podozrenie, že ekonomický pokrok, tak ako je vykazovaný a meraný ukazovateľom HDP, je pohltený požiadavkami, ktoré vytvára. Herman Daly, ktorý takisto šudoval túto oblasť, prišiel k záveru:

      Pokrok vykazovaný konvenčnými národnými účtami... je obyčajný mýtus, ktorý sa vyparí v okamihu, keď sa nahradí ukazovateľom merania skutočného blahobytu.4



      Ekonomický cyklus

     Finančný systém nás nielenže tlačí po nezdravej, konfliktmi nabitej a kontraproduktívnej ceste, ale spôsobuje aj ďalšie útrapy produkovaním úplne zbytočných ekonomických depresií a konjunktúry. Aj keď sa to nazýva "ekonomický cyklus", jeho pôvod, forma a účinok je vyslovene finančný. Svet sa nemení. Potreby ľudí zostávajú relatívne konštantné a ich realistické túžby sa nemenia z ničoho nič. Avšak každú krajinu, ba prakticky celý svet sužujú ohromné finančné výkyvy, pri ktorých dochádza po horúčkovitej ekonomickej aktivite prichádza rovnako dramatický pokles. Nútený ekonomický rast sa strieda s nútenou ekonomickou depresiou. Naše ekonomiky sú neschopné udržať si stabilnú úroveň investícií či stabilnú úroveň spotreby.

     Úlohu, ktorú pri tom zohráva finančný systém, najlepšie pochopíme, keď preskúmame model a účinok priemyselného investovania. Mnoho firiem si požičiava peniaze na investície, čo je významný zdroj peňazí v hospodárstve ako aj nových pracovných miest. Veľký ekonomický význam má však časová štruktúra takejto investície.

     Keď si firma požičia peniaze, ktoré potom investuje, ešte skôr než sa na trh dostanú jej produkty a služby, distribuuje platy a mzdy. Tento časový sklz má kritický význam. V priebehu investičnej fázy celkový objem príjmov v hospodárstve vzrastie, aj keď na trhu ešte nie je nijaký tovar. Táto distribúcia dodatočných peňazí kompenzuje nedostatočnú kúpnu silu v danej časovej fáze a ekonomika dostáva impulz na zvýšenie spotrebiteľského dopytu. Tržby stúpajú a hospodárska dôvera s ňou.

     Keď sa však nové produkty konečne dostanú na trh, ich ceny budú stanovené v takej výške, aby umožnili firme splatiť jej dlhy. Firma už nedistribuuje nijaké ďalšie peniaze okrem miezd a platov, pritom sa však usiluje postupne získať naspäť peniaze, ktoré v investičnej fáze vyplatila. Spotrebitelia však tieto peniaze už nemajú! Nielenže boli utratené, niektoré boli vrátené bankám ako splátky hypoték alebo úverov iných firiem a preto už viac nie sú k dispozícii bez toho, žeby nebolo potrebné brať ďalšie úvery. Avšak firma, ktorá investovala, musí celú sumu získať naspäť a splatiť ju. Keďže však musí zaplatiť aj s úrokmi, firma musí zaplatiť viac, než si požičala. Z hľadiska distribúcie kúpnej sily firma prestala byť súčasťou riešenia a stala sa súčasťou problému. Ba problém je ešte vyostrenejší, viac tovaru si navzájom konkuruje a vyššia je celková zadlženosť. Toto však v ranej fáze ekonomickej konjuktúry ešte nie je viditeľné. Počiatočná investícia zvýšila kúpnu silu v hospodárstve, zvýšil sa dopyt a aj ostatné formy začali investovať.

     Peniaze, ktoré si ostatné firmy požičiavajú a púšťajú do ekonomiky ešte pred vlastnou produkciou opäť pomôžu zakryť situáciu a kompenzovať nedostatočnú kúpnu silu. Keď sa však tieto tovary dostanú na trh za ceny stanovené tak, aby pokryli investičné náklady, vyvstane hrozba, že pokiaľ ešte viac firiem nebude investovať, problém nedostatočnej kúpnej sily sa prehĺbi. Čoskoro sa ekonomika spolieha na ustavične rastúce množstvo investujúcich firiem a aj keď hospodárstvo budí dojem prosperity, zadlženosť sa zvyšuje. Preto ekonomika musí rásť ešte rýchlejšie, investícií musí stále pribúdať. Priemyselná aktivita sa zintenzívňuje, nové investície kompenzujú nedostatok kúpnej sily, rastie dôvera spotrebiteľov, ktorí si stále viac požičiavajú.

     Niekto musí podľahnúť. Buď sa začne zadrhávať investičná činnosť alebo začne chýbať kvalifikovaná pracovná sila, alebo plánované tržby sa v konkurenčnom prostredí nepodarí dosiahnuť. Niekedy narastú ceny, zahraničný tovar zlikviduje domácu produkciu alebo nastane kritický nedostatok surovín. Niekedy záplava nového tovaru jednoducho nenájde svoje umiestnenie na trhu. Nakoniec investičné tempo začne poľavovať a zadlženosť ho dohoní. Obyčajne dôjde k cenovej inflácii. Úrokové miery prudko vyskočia, úverové splátky sa vďaka tomu zvýšia, takže kúpna sila opäť oslabne. Dopyt klesne, plánované tržby sa nenaplnia a začne recesia. A tak po konjunktúre prichádza depresia, a to v ekonomike, ktorá iba pred niekoľkými týždňami sa viezla na vlne aktivity a prosperity.

     Nie je to iba matematika úrokmi zaťaženého dlhu, ktorá robí stabilitu nemožnou. Praktické účinky financovania na báze zadlžovania sa vedú k tomu, že konjunkúry a depresie sú nevyhnutné. Keď sa etablovaná firma cíti ohrozená novou spoločnosťou, ktorá nedávno investovala a vyrába lepšie, lacnejšie alebo príťažlivejšie produkty, musí nejako odpovedať. Tou odpoveďou sú investície do budúcnosti firmy. Keď sa produkty vďaka automatizácii vyrábajú efektívnejšie, v ekonomike vznikne dopyt po väčšom množstve pracovných miest. Viac pracovných miest vytvára viac tovaru, ktoré znovu ohrozujú existujúce produkty a tak narastá konkurencia. Čím úspešnejšie firmy investujú, tým viac musí zvyšná časť ekonomiky odpovedať, jednak na obranu a na kompenzáciu poskytovaním by supplying pracovných miest.

     Práve tak ako konjuntúra aj depresia naberá tempo a je jasné, prečo. Väčšina pôžičiek zo strany spotrebiteľov bola vzatá v čase konjunktúry na vlne dôvery. Keď nastane recesia, spotrebitelia sú opatrnejší. Bez podpory buď nových investícií alebo spotrebiteľských úverov sa začne prejavovať nedostatočná kúpyschopnosť, dopyt začne klesať a firmy sa začnú topiť. Keď firma skrachuje, ľudia sú prepúšťaní z práce, požičiavanie spotrebiteľov a priemyselné investície ešte viac klesnú, čo má za následok ešte nižší dopyt. Celá ekonomika je ohrozená pádom tržieb a zadĺženosťou. Tu musí zakročiť vláda s veľkým rozpočtovým deficitom a výrazným nárastom štátneho dlhu, vďaka čomu ekonomika sa nejako prekuľhá až kým znova nenastane obdobie priaznivej investičnej klímy a spotrebiteľskej dôvery. Potom môžeme začať odznova. Snehová guľa zmeny sa znovu začne gúľať a ďalší ekonomický cyklus sa začne rozbiehať.

     Politici, ekonómovia a centrálni bankári sa zúfalo usilujú naplánovať kurz tak, aby sa predišlo extrémom konjunktúry a depresie a regulujú zásobu peňazí manipulovaním s úrokovými sadzbami. Keďže však ekonomika založená takmer úplne na peniazoch vytvorených ako dlh, je vo svojej podstate insolventná a nestabilná, ich úspech je v najlepšom prípade čiastkový.

      Dopady na priemysel

     Tak ako priemysel, aj spotrebiteľ je úplne vydaný napospas depresiám a konjunktúram ekonomického cyklu. Firmy sú bezmocné voči pôsobeniu finančného systému. Okrem toho, že ich prežitie je závislé od tržieb, musia nakupovať vnútri dlhovej ekonomiky. Aj priemysel je spotrebiteľom tovarov a ceny zvýšené o dlhy postihujú firmy práve tak ako spotrebiteľov. Okrem toho mnoho priemyselných odvetví má veľké finančné záväzky.

     Okrem bankových pôžičiek väčšina priemyselných odvetví nesie záťaž vydaných akcií, ktoré sú takisto jednou formou dlhu. Cena týchto akcií a ich hodnota musí byť udržaná. Mnoho spoločností je solventných iba dovtedy, kým hodnota ich akcií je nad určitou hodnotou. Takisto keď spoločnosť v budúcnosti bude chcieť získať peniaze formou upísania akcií, kritický význam bude mať hodnota jej akcií na burze. Preto z týchto akcií musí platiť dostatočné dividendy.

     V tomto zmysle majú akcie dlhovú štruktúru; peniaze sa získavajú predajom akcií a dividendy sú určitou formou splátky úrokov. Preto vyplácanie dividend prispieva k zvyšovaniu cien rovnakým spôsobom ako požičiavanie od bánk. Hoci spoločnosť má určitú voľnosť pri stanovovaní výšky svojich dividend, dôsledkom príliš nízkej dividendy je pokles hodnoty akcií.

     Okrem svojich finančných záväzkov spoločnosti sú nútené prispôsobovať sa, ustavične študovať produkty konkurencie, ustavične rozširovať svoje trhy a udržiavať v rovnováhe svoje zvyčajne malé ziskové marže s vysokými réžiami. Musia nielenže bojovať o prežitie v oblasti tržieb, ale takisto si všímať dravé firmy, ktoré by ich mohli pohltiť. Samotné predátorské firmy sa často správajú tak, ako sa správajú, iba kvôli tomu, aby prežili a sú nútené získavať malé firmy s cieľom, aby takto samy rástli a ochránili sa pred prevzatím zo strany ešte väčších firiem. Všetky tieto faktory každé odvetvie posúvajú do roly servilnej podriadenosti finančným a ekonomických trendom.

-konec-