Smrteľné zovretie: Rozšírené omyly (4)

          Je jasné, že to, čo sme vyššie napísali, stojí v úplnom protiklade s konvenčnými teóriami o bankovníctve a emisii peňazí do ekonomiky. Máme dva dobré dôvody na to, aby sme si teraz prebrali tieto teórie o emisii peňazí. Po prvé, to, ako by bankový systém mal fungovať, poukazuje na nekontrolovanosť, akou v skutočnosti funguje a tiež na to, kam sme až dospeli, keď sme dovolili, aby tento maximálne pochybný spôsob predstavoval základ pre naše ekonomiky. Po druhé, je dôležité vedieť, ako proces tvorby peňazí chápu bankári a ekonómovia, pretože takto si môžeme vytvoriť predstavu, prečo mnohí z nich sú presvedčení, že tento systém má svoje opodstatnenie. Keď niekto po prvý raz vstupuje do sveta ukazovateľov, percent a pravidiel, ktorými sa už aj tak dávno nik neriadi, prekvapí ho zistenie, že presne tak ako u nových peňazí tvorených vo forme púheho čísla, aj teória, ktorá by mala riadiť a kontrolovať bankovníctvo, je iba ilúziou a nemá žiaden základ. Všetky pravidlá boli zrušené alebo úplne zbavené platnosti. Takisto je zaujímavé, že tieto teórie nedávajú tvorbu peňazí do žiadneho zvláštneho kontextu, ale celý proces skúmajú izolovane ako samostatný matematický model. Z konvenčného modelu tvorby peňazí je reálny svet úplne vylúčený.

       Názor, podľa ktorého banky tvoria nové peniaze, bankári i ekonómovia kedysi považovali za číru fantáziu a herézu, pretože podľa nich banky peniaze iba požičiavajú. Moderné ekonomické učebnice však o tomto procese celkom otvorene píšu. Dokonca schopnosť bánk znásobovať množstvo peňazí nad množstvo pôvodne uložené ako vklad, bola pomenovaná akceptovaným názvom ako "multiplikačný efekt". Dnes je považované za herézu iba tvrdenie, že hromadná tvorba nových peňazí bankami má nejaké dopady alebo škodlivé účinky pre širšiu ekonomiku.

       Všeobecne sa nepripúšťa, žeby stavebné spoločnosti tvorili nové peniaze tým istým spôsobom ako banky, ale mlčky sa to akceptuje. Údaje Bank of England o množstve peňazí v ekonomike v súčasnosti prezentujú vedľa seba vklady a poskytnuté pôžičky, pričom ich spájajú s cieľom poskytnúť jednotný údaj o peňažnej zásobe a stave zadlženosti. Štatistika ukazuje, že rast ukazovateľa M4 vysoko prevýšil rast bankových pôžičiek, pričom rozdiel je spôsobený paralelnými číslami týkajúcimi sa stavebných spoločností. Okrem toho ľahkosť, akou sa stavebné spoločnosti premenili na banky iba podčiarkuje skutočnosť, že obidve fungujú podľa tých istých zásad. Vydávanie akcií stavebnými spoločnosťami pri premene na banky nie je ničím iným než zmenou ich štatútu a vlastníckej štruktúry a sú sprievodným javom ich moci vytvárať nové peniaze.

       Vo všetkých štandardných textoch týkajúcich sa bankovníctva a zásoby peňazí sa mnoho priestoru venuje vysvetľovaniu vzťahov a funkcií medzi jednotlivými inštitúciami - komerčnými bankami, stavebnými spoločnosťami, anglickými bankami na financovanie podnikov, diskontnými obchodnými domami a Anglickou centrálnou bankou (Bank of England) ako "požičiavateľovi, na ktorého sa dá v čase núdze spoľahnúť".

       Pokiaľ však ide o pochopenie finančného systému založeného na zadlženosti, zďaleka nie sú najzaujímavejšie zložité vzťahy, ako tieto inštitúcie medzi sebou spolupracujú a aké majú medzi sebou vzťahy, ale celkový "netto" efekt ich činnosti vytvárajúcej nové peniaze. To nás privádza naspäť k špirále procesu požičiavania, pri ktorom nové peniaze vzniknuté ako pôžička sú uložené v bankách a stavebných spoločnostiach, vďaka čomu zvyšujú celkovú sumu vkladov a zároveň vytvárajú bázu pre ďalšie pôžičky. Toto sa nazýva "multiplikačný efekt", pretože umožňuje bankám "znásobovať počet vkladov" a tým zväčšovať peňažnú zásobu v ekonomike.

       Tradičná teória toto znásobovanie peňazí nepovažuje za tvorbu peňazí bez konca. Tvorba peňazí bankami a stavebnými spoločnosťami sa nepovažuje za expandujúci proces, v ktorom peniaze vytvorené minulými pôžičkami ustavične recirkulujú, znovu sa požičiavajú, čím donekonečna zabezpečujú prívod nových peňazí nafukujúcich celkovú zásobu peňazí a dlhu. Celý systém je považovaný za samolimitujúci s regulačnými a obmedzujúcimi mechanizmami. Podľa teórie by nikdy nesmelo dôjsť ku stavu, žeby fungovanie ekonomiky bolo na 97% závislé od bankového úveru. Podľa teórie by nemalo byť možné, aby sa peňažná zásoba nafúkla zo 14 miliárd na 680 mld Lstg, pričom štátu by prispieval iba púhymi 3 percentami. Teoreticky by takéto obrovské znásobovanie nemalo byť možné.

       Namiesto nekonečne sa nafukujúceho balóna systém tvorby peňazí by sa mal podobať na pyramídu. Niekedy sa aj nazýva ako "úverová pyramída". V dolnej časti tejto pyramídy je pevný základ "ozajstných peňazí", mince a bankovky vydané štátom. Nad nimi je zužujúca sa pyramída "úveru tvoreného bankami", ktorá vďaka zákonným obmedzeniam týkajúcim sa bankovníctva môže dosiahnuť iba určitú výšku.

       Hlavným obmedzujúcim faktorom je tzv. "likvidný pomer" (vzťah medzi celkovými likvidnými aktívami banky a jej celkovými depozitnými záväzkami, t.j. sumou, ktorú banka dlhuje svojim klientom - pozn. prekl.). Tento ukazovateľ by mal klásť prísne obmedzenia na množstvo peňazí, ktoré banky tvoria prostredníctvom pôžičiek. Dlhé roky tento likvidný pomer bol stanovený vo výške 10%. To znamenalo, že banka mohla poskytovať pôžičky iba vo výške zodpovedajúcej 90% vložených peňazí, pričom zvyšných 10% bola povinná ponechať v "likvidnej" forme, napríklad v hotovosti. Pyramída úveru je budovaná etapovite, a to tak, že v každej etape sa požičiava menej a menej peňazí, v dôsledku čoho klesá aj objem nových vkladov.

      V prvej fáze je možné požičať iba 90% pôvodných, ozajstných peňazí, ktoré sa potom vracajú do banky v podobe nových vkladov. Z tohto nižšieho objemu vkladov sa opäť iba 90% dá požičať, ktoré sa znovu vracajú do bánk ako ďalšia skupina nových vkladov. Každé kolo pôžičiek je budované na 90% predchádzajúceho kola a na konci, po sérii menších pôžičiek, posledná pôžička je malou sumou, ktorou je úverová pyramída dovŕšená. Keď je úverová pyramída hotová, ďalším požičiavaním už žiadne peniaze nie je možné vytvoriť, pokiaľ sa do do základne nedostanú "nové, ozajstné peniaze". Inými slovami povedané, iba keď štát vytvorí a dá do obehu viac mincí a bankoviek ako hotovosť nezaťažená dlhom, systém môže z týchto nových peňazí začať odznova budovať ďalšiu pyramídu pôžičiek.

       Táto teória má však jeden háčik, a to ten, že sa neuplatňuje. Likvidný pomer bol opustený v roku 1981 v rámci deregulačných opatrení domácich a zahraničných financií. V súčasnosti môžu banky požičiavať a ďalej požičiavať bez toho, žeby boli obmedzované likvidným pomerom. V skutočnosti bankový systém celé roky úspešne obchádzal dodržiavanie likvidného pomeru tým, že investoval do štátnych krátkodobých cenných papierov, takže tento ukazovateľ už dlhú dobu bol aj tak funkčne zbytočný.

       Ďalším opatrením, ktoré malo reštriktívne pôsobiť na bankovníctvo, je stanovenie pomeru medzi rezervami a aktívami. Tento pomer mal spolu s likvidným pomerom zabezpečiť, aby banky mali dostatočné množstvo peňazí v rezerve na krytie akejkoľvek pôžičky, ktorá by nebola zaplatená. Pomer 10% medzi rezervami a aktívami znamenal, že ak by banky poskytli pôžičku 10 000 000,- Lstg, museli by mať 1 000 000,- Lstg vlastných rezerv. Požiadavka na tento pomer nás vracia do čias, keď základom bankovníctva bolo zlato, ktoré tvorilo rezervu banky. Za viktoriánskych čias, keď mohlo dôjsť k "útoku na banky", pri ktorom každý, kto mal v nej uložený vklad alebo držal papierové peniaze, žiadal banku, aby mu dala za ne zlato, rezerva vo výške 30% bola považovaná za "dobrý bankový zvyk", aj často nebol dodržiavaný.

       V 20. storočí sa za adekvátnu považovala rezerva 10%, ktorá mnoho rokov bola riadne uzákonená. Podobne ako u likvidného pomeru, aj pomer rezerv a aktív už bol opustený. Dnes sa od bánk vyžaduje iba to, aby 0,5% svojich aktív mali uložených v Bank of England vo forme bankoviek a mincí. Z finančného hľadiska ide o úplne irelevantnú sumu. Ako obmedzenie nemá zmysel, pretože ministerstvo financií dodáva bankovky a mince komerčným bankám, aby uspokojilo ich celkový dopyt a tých 0,5% sa jednoducho stáva súčasťou celkového dopytu po minciach a bankovkách.

      Pomer rezerv k aktívam bol nahradený koeficientom "kapitálovej primeranosti". Opäť je to požiadavka na banky, aby mali dostatočné množstvo vlastného kapitálu, a medzinárodnou dohodou bol stanovený na 10%. Táto požiadavka však nehovorí, že tých 10% musí byť vo forme hotovosti: veď väčšina bankového kapitálu pozostáva z investícií, najmä štátnych obligácií. Kedykoľvek však banka kúpi štátne obligácie alebo akúkoľvek inú investíciu použijúc na to peniaze zo svojich kapitálových rezerv, tieto peniaze vstupujú do ekonomiky a potom sa zaúčtujú ako nový vklad. Takéto kúpy z bankových rezerv nielenže nemajú žiaden reštriktívny účinok, ale doslova podporujú proces tvorby nových peňazí.

      Oveľa väčším problémom je však celkový efekt tejto povinnosti bánk udržiavať si 10% kapitálovú primeranosť. Akákoľvek kapitálová požiadavka vo finančnom systéme založenom na zadlženosti nielenže vôbec nechráni verejnosť pred bankovými excesmi, ale doslova pôsobí proti verejnosti. Je to preto, lebo tým, ako rastie množstvo požičaných, znovu vložených a znovu požičaných peňazí a celková zásoba peňazí sa zvyšuje, rezervy bánk sa musia takisto zvyšovať, aby držali krok s požiadavkou na 10% kapitálovú "primeranosť". Po opustení zlata sú teraz banky nútené budovať svoje rezervy vo forme bankového úveru, t.j. peniazmi, ktoré samy vytvorili. Samozrejme, že tieto peniaze netvoria priamo pre seba, aj keď možnože by bolo lepšie, keby tvorili. Banky v skutočnosti donútia zákazníkov, aby oni vytvorili peniaze pre nich, a to formou zadlženia sa a vytvorením nových peňazí. Banky budujú svoje rezervy čiastočne tým, že si prisvoja časť úrokov, ktorými zaťažujú svojich zákazníkov!

      Obrovský rozdiel medzi úverovými úrokmi a úrokmi vyplácanými vkladateľom je čiastočne spôsobený tým, že banky tieto peniaze dávajú do svojich rezerv, ktoré sú potom investované za účelom zisku. Komerčné banky a stavebné spoločnosti v Británii nazhromaždili kapitálové rezervy vo výške 89 miliárd Lstg v hotovosti a investíciách oproti 780 miliardám Lstg dlhu, ktorý vytvorili.5 Požiadavka tejto 10% rezervy však neumožňuje žiadnu kontrolu nad procesom tvorby peňazí, ani nie je zárukou ochrany pre verejnosť. Práve naopak. Ona jednoducho zabezpečuje, aby úrokové sadzby na poskytované úvery boli dostatočne vysoké na to, aby banky mohli zvyšovať svoje rezervy, kompenzovať nesplatené pôžičky, mať svoje účtovné knihy v poriadku a udržiavať si imidž poskytovateľa služieb komunite tým, že "požičiavajú peniaze iných ľudí".

      Napriek skutočnosti, že likvidný pomer i kapitálové rezervy boli buď zanechané, alebo stratili akýkoľvek zmysel a stali sa z nich kontraproduktívne reštrikcie, bankovnícka teória a ekonomické učebnice stále predstavujú tvorbu peňazí v kontexte týchto údajných obmedzení. Zdá sa, že väčšina ekonómov je s týmto nadmieru spokojná, pretože aspoň teoreticky reguluje to, čo bolo vždy považované za pochybnú záležitosť. Bankovníctvo je inštitucionalizované úžerníctvo, pričom úžerníctvo bolo po stáročia pokladané za veľké zlo. Ak však úžerníctvo bolo pod kontrolou a ekonomika bola chránená vďaka "zdravej bankovej politike", ekonómovia mohli byť spokojní.

      Poslednú vec, ktorú v tejto časti chceme odporúčať, je nutnosť obnovy tejto regulácie. Ako uvidíme v 13. kapitole, v dejinách takmer nebolo obdobia, keď by banky boli bývali pod kontrolou, čo malo negatívny vplyv na väčšinu obyvateľstva a na fungovanie ekonomiky. Na konvenčnej bankovej teórii je zaujímavé to, že umožnila ekonómom, aby jej uverili a prezentovali systém tak, akoby bol pod kontrolou, čo v žiadnom prípade nie je.

-pokračování-