Smrteľné zovretie: Vynútený ekonomický rast (6)

         Aby sme pochopili, aký má finančný systém vplyv na charakter moderného ekonomického rastu, je potrebné peniaze analyzovať v akcii. Monetárny systém je potrebné študovať v kontexte fungovania ekonomiky. Toky a napätia spôsobené nadmerným dlhom v rámci ekonomiky sa potom stanú očividné a naša pozícia ako pracovníkov či spotrebiteľov sa stane jasnejšia. Pre vynútený ekonomický rast sú typické tri faktory:

intenzívny zápas o peniaze,
nedostatočná kúpna sila
a nakoniec
takmer totálna závislosť od mzdy.

       Tieto faktory si preberieme každý osobitne, aj keď medzi nimi existuje jasná súvislosť, pretože sa týkajú toho istého finančného systému.

       Zápas o peniaze

      Treba si uvedomiť, že hoci v dnešnej britskej ekonomike je ohromných 680 mld Lstg, táto suma nie je ozajstnou finančnou bázou, či základom ekonomiky. Skutočným štartovacím bodom financií našej ekonomiky je prakticky nula. Ako sme videli, 97% z tejto obrovskej sumy 680 mld Lstg existuje iba preto, lebo bolo poskytnutých vo forme pôžičky. Ak by všetky súkromné a firemné pôžičky v ekonomike boli splatené a vyrovnané, v obehu by nezostali takmer žiadne peniaze. Obrovské vklady bankového úveru by sa vrátili do vlastníctva bánk a zostali by iba mince a bankovky. Peniaze v obehu by poklesli na 3% súčasného objemu. Pretože však v skutočnosti výška celkového dlhu predstavuje 780 mld Lstg a celková zásoba peňazí je 680 mld Lstg, do vlastníctva bánk by sa vlastne dostali aj všetky mince a bankovky.

      Je jasné, že ak by k tomu malo dôjsť, tovary a služby, ktoré sú v ekonomike k dispozícii, by nemohli byť predané a ekonomika by sa úplne zastavila. Rovnako je jasné aj to, že k takémuto masovému splateniu všetkých pôžičiek nedôjde, aj keď vlastne k nemu ustavične dochádza. V ekonomike sa splátky stále splácajú a peniaze sa vracajú bankovým inštitúciám, ktoré ich vytvorili. Ľudia splácajú hypotéky a osobné pôžičky, firmy splácajú úvery, mestá splácajú svoje dlhy - všade sa pôžičky splácajú bankám a stavebným spoločnostiam.

       Tento nepretržitý tok splátok sťahuje peniaze z obehu a ak by sa s tým nič nerobilo, rýchlo by došlo k poklesu peňazí v obehu až na teoretickú nulu, alebo v maximálnom prípade na trojpercentnú bázu mincí a bankoviek vydaných štátom. To, že k tomu nedôjde, je spôsobené iba tým, že spotrebitelia a firmy si tieto peniaze znova vypožičajú a znova ich dostanú do obehu, a to rýchlejším tempom, než akým sú splácané predchádzajúce pôžičky. Takto sú peniaze vytvorené bankou nielenže udržiavané v obehu, ale dochádza aj k nárastu celkovej peňažnej zásoby a ňou aj úrovne zadlženosti.

       Tomuto systému je vlastná finančná agresia, ktorá preniká všade. A nie je ťažké pochopiť, prečo. Každý by radšej získal toľko peňazí, aby si mohol kúpiť to, čo potrebuje a nemusel sa zadlžovať. Všetci pritom bojujú o získanie tých peňazí, ktoré už existujú. Niekto si musí požičať, ale nikto to nerobí rád. Každý chce peniaze, ale nik sa nechce stať tým, ktorý ich do ekonomiky prinesie. Predajom svojich tovarov sa firmy usilujú vyrovnať svoje dlhy a zo svojho zisku potom investovať bez toho, žeby si museli ďalej požičiavať. Ľudia chcú toľko zarobiť, aby si zo svojich platov mohli kúpť to, čo chcú, a nemuseli sa pritom zadlžovať. Všetci ľudia, všetky firmy a štát si ustavične konkurujú, usilujú sa získať peniaze, ktoré už obiehajú, pričom sa zúfalo snažia nebyť tým, kto sa musí zadlžiť, aby peniaze vrátené bankám priniesol naspäť do obehu.

      Spotrebitelia, firmy a štát však v tom nemôžu byť úspešní. Je to boj, v ktorom niektorí síce môžu zvíťaziť, omnoho viac ich však musí prehrať. Dlh je podmienka, ktorá umožňuje existenciu peňazí v ekonomike, takže aj keď niektorým ľuďom sa môže podariť vyhnúť sa dlhu a dokonca aj zbohatnúť, nemôže to byť všeobecným javom. Dlh je nepretržite splácaný a peniaze sú sťahované z obehu, takže dlh sa musí stále obnovovať, aby sa peniaze mohli do obehu vrátiť. Týmto spôsobom je väčšina spotrebiteľov nútených vziať si pôžičku na kúpu, väčšina firiem je nútených vziať si úver, aby mohla investovať a vlády musia ísť do rozpočtového deficitu. Týmto spôsobom sa udržiava a zvyšuje výška peňažnej zásoby v obehu.

       Táto situácia nie je stabilná, ale sa ustavične zhoršuje, ako to ukazuje pokles percenta vlastnených rodinných domov. To, že dlh stúpa, sa dá ľahko overiť mnohými inými spôsobmi. Pretože inflácia deformuje monetárne štatistiky a tým celú záležitosť zahmlieva, čísla, o ktoré sa opierame, musia byť rozumne stabilné. Jedným zo spôsobov, ktorý ekonómovia používajú, je porovnanie takýchto štatistických údajov s hrubým domácim produktom štátu. Toto porovnanie poskytuje nezvratný dôkaz o raste zadlženosti.

       V roku 1963 celková zadlženosť firiem Veľkej Británie činila 3,3 mld Lstg. HDP v roku 1963 bolo približne 30 mld Lstg, takže dlh predstavoval 11% z HDP. V roku 1996 zadlženosť dosiahla 140 mld Lstg. HDP v 1996 činilo 720 mld Lstg, takže priemyselný dlh predstavoval 20% HDP. Ešte markantnejší je nárast zadlženosti spotrebiteľov. Celková suma osobných dlhov vo forme hypoték, prečerpaní a pôžičiek činila v rolku 1963 zhruba 4 mld Lstg, čo je 14% HDP. Do roku 1996 sa osobná zadlženosť zvýšila na ohromujúcich 490 mld Lstg, čiže 70% HDP.1

      Konflikt a napätie vnášané do ekonomiky touto ustavične sa zhoršujúcou solventnosťou sú nevyčísliteľné. Zďaleka prekročili bod, kde sa dá hovoriť o konkurenčnom ekonomickom prostredí. Ekonomika sa stala arénou bezohľadného a nezastieraného finančného boja o pracovné miesta, peniaze a odbyt i o osobné i firemné prežitie. Je to boj, v ktorom každý stráca zo zreteľa to, čo robí a prečo to robí. Cieľom je honba za peniazmi. Keďže však táto situácia si vyžaduje, aby sa dostatočný počet ľudí zadlžil a tak bolo zabezpečené dostatočné množstvo peňazí v obehu, ľudia sú radi, keď sa im podarí aspoň udržať si svoje pracovné miesta a splácať hypotéky. Firmy sú zasa radi, keď sa im ako tak darí kompenzovať dlhy svojimi aktívami a na papieri zostať solventnými.

      Nedostatočná kúpna sila

      Finančný konflikt vyvolaný touto zúfalou honbou za peniazmi sprevádzanou nárastom zadlženosti sa prejavuje priamo v cenách i v príjmoch. A čo je najdôležitejšie, problém je v tom, že len čo sú peniaze stvorené a obiehajú ako dlh, sú ťahané do dvoch odlišných smerov. Peniaze sú potrebné v rámci ekonomiky, kde cirkulujú medzi spotrebiteľmi a producentmi a umožňujú výmenu tovarov a služieb. Ale tieto peniaze sú takisto potrebné na splatenie dlhov, ktoré ich stvorili. Tento "dvojitý dopyt" po peniazoch je pôvodcom druhej zložky vynúteného ekonomického rastu, ktorou je chronický nedostatok efektívnej kúpnej sily.

      Aby sme pochopili, čo znamená nedostatok kúpnej sily, v prvom rade treba mať na pamäti, že priemysel má dve funkcie. Jeho najočividnejšou funkciou je produkovať tovary a služby, ale takisto musí vyplácať mzdy a platy, aby tie tovary a služby mal kto kupovať. Nedostatočná kúpna sila znamená, že spotrebitelia nemajú dosť peňazí na to, aby so mohli dovoliť kúpiť tovary a služby, ktoré sú v ekonomike produkované.

      Každá firma, ktorá si vzala pôžičku, musí ju aj splatiť a jediný spôsob, ako to môže urobiť, spočíva v predaji svojich tovarov a služieb. To si vyžaduje, aby firma do ceny svojich tovarov započítala aj splátky pôžičky spolu s úrokmi. Toto je ekonomická katastrofa, pretože to znamená, že ceny sú v celkovom objeme stanovené vyšie než sú vyplácané mzdy a platy potrebné na kúpu týchto tovarov. V úsilí získať dostatočné množstvo peňazí na financovanie splátok úverov, alebo splácanie úrokov z trvalých dlhov, je firma nútená stanoviť ceny, ktoré sú vyššie než príjmy, ktoré vypláca svojim pracovníkom. Z ekonomického hľadiska ide o úplnú katastrofu, pretože to znamená, že tovary a služby sa nedajú kúpiť za peniaze určené na ich kúpu! Stručne povedané, dlh firiem zvyšuje ceny tovarov a služieb nad úroveň vyplatených príjmov.

      Zároveň každý spotrebiteľ, ktorý má hypotéku, pôžičku alebo prečerpanie, ich musí splácať. Z čoho? Nuž predovšetkým zo svojho príjmu, mzdy či platu. Toto zaťaženie ich príjmu znamená, že spotrebitelia majú ešte menej peňazí k dispozícii na kúpu tovarov a služieb. Povedané inými slovami, spotrebiteľský dlh znižuje kúpnu silu.

      Spoločným dôsledkom dlhu firiem a spotrebiteľov je teda nárast cien a pokles kúpnej sily. Tento jav bol opísaný ako "diferencia" medzi cenami a kúpnou silou, či ako nedostatok skutočnej kúpnej sily. Tak či onak, zmysel je jasný. Spotrebitelia nemajú zďaleka dosť peňazí na to, aby si mohli kúpiť tovary a služby ponúkané v hospodárstve.

      Nízka kúpna sila je hlavným faktorom, ktorý pobáda k dodávke peňazí do ekonomiky na báze dlhu. Pretože mnoho ľudí si nemôže zo svojho príjmu riadne kúpiť tovar, ktorý potrebuje, sú nútení si požičať, vďaka čomu je udržiavaná zásoba peňazí na potrebnej výške. Slabá kúpna sila má takisto výrazný dopad na svet obchodu, pretože ak spotrebitelia si nemôžu dovoliť kupovať, priemysel nemôže riadne predávať, čo negatívne postihuje ziskové rozpätia. Preto ak firmy chcú investovať, sú nútené si požičiavať, a to buď priamo od bánk alebo predajom svojich akcií, za ktoré musia ustavične platiť dividendy, ktoré sú vlastne určitou formou úroku.

       Aj tu treba zdôrazniť, že toto nie je nejaká stabilná situácia. Tak, ako rastie dlh, zvyšuje sa aj diferencia medzi cenami a príjmami, čiže klesá kúpna sila. Údaje, ktoré sme v predchádzajúcej časti uviedli, ukazujú do akej miery sa v posledných rokoch zvýšila zadlženosť firiem a spotrebiteľov v pomere k HDP. Ďalšie štatistiky zasa ukazujú priamy dopad zadlženosti na ceny a príjmy. Analýza príjmu, ktorý britské firmy získavajú prostredníctvom svojich tržieb, ukazuje, že percento určené na splácanie úverov ustavične rastie.

       Percento príjmu firiem požadovaného ako úrok z pôžičiek

rok       percento
1963   7%
1965  10%
1970  14%
1975  19%
1980  25%
1985  16%
1990  28%
Zdroj: Robert Fleming Securities

      Pretože firmy získavajú väčšiu časť svojich príjmov prostredníctvom predaja tovarov a služieb, tento nárast objemu splátok úrokov je výsledkom nárastu položky dlhu zapracovanej do ceny ako jej súčasť. Vyššie uvedené čísla preto vypovedajú o rozsahu, v akom rastie dlhová zložka cien. Nedostatočná kúpna sila spôsobená priemyselným dlhom jednoznačne a nepretržite naďalej klesá a priepasť medzi celkovým objemom cien a objemom príjmov sa ustavične prehlbuje.

      Pokiaľ ide o osobnú zadlženosť spotrebiteľov, jej väčšinu tvoria hypotéky. 411 mld Lstg hypotekárneho dlhu týkajúceho sa 11 miliónov nehnuteľností si vyžaduje priemerné ročné splátky vo výške zhruba 4000,- Lstg na jednu nehnuteľnosť zaťaženú hypotékou v závislosti od úrokovej miery. Ide o výrazný pokles kúpnej sily rovnajúci sa 25% priemerného čistého príjmu. Aj v tomto prípade je to číslo, ktoré v priebehu posledných tridsiatich rokoch nepetržite rástlo, ako to ukazujú čísla v 2. kapitale. Dramatický vzostup zaznamenali aj pôžičky cez kreditné karty a kúpy na splátky, ktorých nezaplatená suma predstavuje 80 mld. Lstg, čo si vyžaduje ďalších aspoň 5% príjmov na splátku úrokov.

      U priemerného spotrebiteľa, u ktorého došlo k zníženiu príjmov o 30% pre splácanie hypotéky a ďalších dlhov a pri celkovom zvýšení cien o 28% vyvolanom nárastom dlhu firiem, priepasť medzi cenami a príjmami, resp. nízka kúpna sila, je viac než zreteľná. Je to priepasť, ktorá sa nedá preklenúť teoretickou "pružnosťou cien" a ktorá je maskovaná, aj keď hypotéky a ďalšie formy nákupu na kredit ustavične rastú. Napriek tomu je to priepasť, ktorá sa nárastom celkovej zadlženosti stále prehlbuje, pričom zadlženosť zakomponovaná do cien vzrastá, v dôsledku čoho dochádza k ďalšiemu poklesu kúpnej sily.

      Keďže firmy mlčky uznávajú existenciu nízkej kúpnej sily, stále vo väčšom množstve lákajú zákazníkov ponukami typu "kúp teraz, zaplať potom". Pôžičky sa stali takmer druhou formou príjmu. Je tomu naozaj tak, veď ekonómovia a politici sa spoliehajú práve na "spotrebiteľskú dôveru", poháňajúcu ekonomiku vpred.

      Mzdová závislosť

      Poslednou zložkou vynúteného ekonomického rastu je mzdová závislosť. Aj v tomto prípade finančný systém postavený na zadlženosti nesie plnú zodpovednosť za celkovú spúšť a biedu. Celkové spoliehanie sa na prácu ako zdroj príjmov predstavuje pre ekonomiku problém a zároveň paradox, ktorý sa stal čoraz očividnejším v priebehu 20. storočia. Problémom je nezamestnanosť a paradoxom je to, že nezamestnanosť nie je, alebo by nemala byť vôbec žiadnym problémom.

      V modernom svete technologický pokrok ustavične vytvára nezamestnanosť. Ľudia neustále prichádzajú o pracovné miesta a trpia katastrofálnou stratou osobného príjmu jednoducho preto, lebo moderný svet vyvinul také úžasné a čoraz produktívnejšie výrobné kapacity. V tomto zmysle nezamestnanosť je jednoducho odpočinkom, ktorý sa koncentroval a vnútil jednotlivcom; je to odpočinok, ktorý je však nespravodlivo rozdelený; znak ekonomického pokroku, ktorý sa však prejavuje ako sociálna choroba. Predchádzajúce storočie ju však chcelo vyhnať, ignorovať a presmerovať naspäť do ekonomiky.

      Nezamestnaných musíme vrátiť do pracovného procesu, nájsť im prácu, poskytnúť im mzdu, pretože iba tak im môžeme navrátiť ich dôstojnosť a zapojenie sa do ekonomického života. Avšak zvlášť vyspelé ekonomiky sú tak očividne zámožné, že sa tu priam núka alternatíva spoločných pracovných miest alebo rotácie pracovných miest, vďaka čomu by nezamestnaní mali zmysluplnú prácu. Prečo sa tieto alternatívy neuplatňujú v praxi?

      Tlak vyvíjaný finančným systémom v tejto oblasti je očividný na makroekonomickej úrovni. Krajina má obrovský dlh; platobná bilancia je nevyrovnaná, rozpočtový deficit je hrozný. Všetci ľudia musia pracovať viac a oveľa intenzívnejšie, krajina musí viac zarábať. Nezamestnaných musíme vrátiť naspäť do pracovného procesu. Musíme viac exportovať. Finančný systém však oveľa účinnejšie aj keď nenápadnejšie prispieva k ustavičnému tlaku na zamestnanosť. Keď vezmeme do úvahy dopad úverového financovania na ceny a príjmy, oveľa jasnejším sa stane dôvod, pre ktorý nezamestnanosť predstavuje takýto problém vo veku, keď by problémom už nemusela byť.

      Nezamestnaných podporuje štát z daní tých, ktorí pracujú. Podpory v nezamestnanosti sú úplne založené na predpoklade, že príjmy v celkovom objeme postačujú na kúpu tovarov ponúkaných na predaj v ekonomike. Ak by tomu tak bolo, bolo by opodstatnené zdaňovať príjmy tých, ktorí pracujú, na podporu tých, ktorí prácu nemajú, takže potom tak tí, ktorí pracujú, ako aj tí, ktorí sú nezamestnaní, by si mohli kúpiť tovary a služby, ktoré by v ekonomike boli k dispozícii.

      Tento predpoklad však má jeden háčik. Vychádza totiž z ideálneho stavu vecí, ktorý neexistuje. Ako sme už o tom hovorili, v modernej ekonomike dominuje dlh a akútne nízka kúpna sila. Čisté príjmy po odrátaní dlhu firiem a spotrebiteľského dlhu sú absolútne nepostačujúce na kúpu tovarov existujúcich v ekonomike. Sú také nepostačujúce, že spotrebiteľský dlh sa v priebehu 35 rokov zvýšil zo 14 mld Lstg na 500 mld Lstg. Ak k tomu všetkému ešte tí, ktorí pracujú, musia zo svojich daní podporovať tých, ktorí prácu nemajú, je to takmer kriminálny čin poškodzujúci tak pracujúcich ako aj nezamestnaných. Výsledkom je to, že tí, ktorí pracujú, majú nižšie príjmy, zatiaľ čo nezamestnaní dostávajú doslova almužnu.

      Keď zamestnanec dostane svoju mzdu, je konfrontovaný s cenami, ktoré nedokáže uniesť, pretože firmy do nich zapracúvajú splátky svojich úverov spolu s úrokmi. Jeho príjem je okrem toho znižovaný povinnosťou splácať hypotéku a ďalšie pôžičky. Nakoniec je jeho príjem znížený o dane určené na podporu nezamestnaných. Je absolútne nemožné, aby osoba s 25 ročnou hypotékou, platiaca v priemere 4000 Lstg ročne pod hrozbou deložovania, pri vysokých cenách v obchodoch, zdaňovaná až po krk, by bola ochotná sa deliť s niekým o svoje pracovné miesto. Jednoducho to nie je v stave urobiť. Finančný systém postavený na zadlženosti tlačí priemerného spotrebiteľa do pozície, keď nie je pripravený podstúpiť žiadne znižovanie svojich príjmov, ba skôr hľadá spôsoby, ako by si ich mohol zvýšiť. Finančný systém založený na zadlženosti je priamo zodpovedný za to, že spoločné pracovné miesta nik neberie do úvahy ako realistickú alternatívu, ktorá by vyhovovala väčšine ľudí, ktorí majú prácu.

      Pokiaľ ide o nezamestnaných, od štátu dostávajú naozaj iba to najnutnejšie minimum, čo je suma, ktorú daná finančná situácia dovoľuje. Pracujúce osoby predsa nemôžu byť zdaňované tak, aby nezamestnaní mohli dostávať iba trochu slušnejšiu podporu. Štát má ohromné ťažkosti vybrať dostatok daní v ekonomike, ktorá je tak zaťažená dlhom. Dane vybraté od firiem majú za následok vyššie ceny; dane z príjmov negatívne ovplyvňujú kúpyschopnosť spotrebiteľov, znižujú dopyt a vedú k zatváraniu firiem a väčšej nezamestnanosti. Peniaze vybraté formou daní a poskytované vo forme sociálnych podpôr sú stanovené na úroveň najnutnejšieho minima. Vďaka tomu nezamestnaní živoria z týždňa na týždeň v nútenej nečinnosti, chudobe a beznádeji.

      Nezamestnaní sa sami nedokážu zapojiť do života ekonomiky. Chýbajú im minimálne zdroje na vybavenie a na to, aby mohli začať poskytovať služby komunite; nemajú prístup k fondom, ktoré by im umožnili združiť svoje odbornosti spolu s ďalšími a založiť si vlastné firmy. Na druhej strane tí, čo majú prácu, nemôžu si dovoliť, aby sa o ňu ešte delili s niekým, takže nezamesnaní sú nútení zaháľať a čakať na nové pracovné príležitosti. V modernom hospodárstve je však taká konkurencia a takú sú vzájomné kolízie, že aj keď sa nejaké to pracovné miesto vytvorí, je takmer isté, že niekto niekde inde bude vyhodený z práce! Okrem škôd na životnom prostredí, ktoré takýto ekonomický rozvoj spôsobuje, to má aj ďalší tragický následok. Ide o permanentý nedostatok voľného času. Každý pokrok, každé zlepšenie a nárast produkcie, ktoré vlastne predstavujú potenciálne zníženie potreby pracovnej sily, sa premietnu do zápasu o nové pracovné miesta.

      Tento prístup k nezamestnanosti a k pokroku, ako nám ho ponúka technológia, vedie k našej servilnej podriadenosti stále sa zrýchľujúcemu ekonomickému rastu. Každý pokrok v technológii, ktorý vedie k zvýšeniu nezamestnanosti, vyvoláva intenzívnejšiu potrebu pracovných miest a čím viac technologická kapacita znásobuje naše schopnosti produkovať, tým väčšmi naberá proces zmeny tempo a dopyt po práci vzrastá. Namiesto toho, aby bol voľný čas rovnomerne rozdelený, je ekonomike doslova nanútený, čím vytvára väčšiu konkurencie a vedie k zvýšenej nezamestnanosti, širšej expanzii a ešte väčšiemu konkurenčnému tlaku. V konečnom dôsledku honba za prácou s cieľom získať príjem, ktorý poskytuje, sa stáva nespochybňovaným samoúčelným cieľom tak pre jednotlivca ako aj pre ekonomiku ako celok. Dostali sme sa do štádia, keď to priam bije do očí. Nová fabrika produkujúca automobily je vysoko vyzdvihovaná, pretože poskytuje nové pracovné miesta. Potrebujeme však vôbec túto novú fabriku? Vari už niet dosť automobiliek? (Podobnosť so Slovenskom čisto náhodná .- pozn. prekladateľa) Nie sú vari pravidelne zatvárané práve preto, lebo nemajú dostatočný odbyt?

      Situácia volá po nejakom riešení. Riešenie je však v nedohľadne, pokiaľ 45% rodinných domov je zaťažených hypotékou. Nedá sa vyriešiť, pokiaľ potreba zarobiť peniaze tak pevne pripútava členov vyspelých ekonomík k ich pracovným miestam, že nie sú v stave sa buď oň s niekým podeliť, alebo si vziať dlhšie voľno. Nedá sa vyriešiť, pokiaľ firmy sú nútené stanovovať vysoké ceny v úsilí získať od zákazníkov peniaze, ktoré už nemajú - peniaze vytvorené ako dlh a dané do obehu počas realizácie investície - peniaze, ktoré spotrebitelia už minuli, a ktorých značná časť sa vrátila do bánk, alebo bola znovu vydaná ako ďalší dlh. Celá tá spletitá pavučina finančných záväzkov a falošných obmedzení maskuje a zakrýva situáciu masívnej prosperity a skutočného pokroku. A táto prosperita je silnejšia realita než jej peňažná verzia.

      Existujú všetky dôkazy o tom, že ak by domy ľudí boli finančne zabezpečené a ich príjmy adekvátne, privítali by skrátenie pracovnej doby, aby nemuseli toľko hodín pracovať ako teraz. Zdieľanie pracovných miest sa nerealizuje nie pre chamtivosť tých, čo prácu majú, ale pre ich nízku kúpnu silu a ohromnú hypotekárnu zadlženosť. Je to finančný systém, ktorý je plne zodpovedný za nerealizovateľnosť spomínaných opatrení na zníženie nezamestnanosti a za to, že zamestnaní sú čoraz väčšmi závislí od príjmov, takže tých bez práce uvrhnú do "rezervnej armády nezamestnaných", v dôsledku čoho každý ekonomický ekonomický a technologický pokrok, ktorý vedie k zvyšovaniu nezamestnanosti, je sprevádzaný výkrikmi "viac práce, viac práce, viac práce".

      Zhrnutie

      Toto sú teda hlavné faktory nanúteného ekonomického rastu, ktoré, keď sa pozrieme na ich pôsobenie v praxi, úplne vyvracajú tvrdenie, že rast je iba odpoveďou na túžby ľudí či už ako spotrebiteľov alebo pracovníkov. Všetci účastníci ekonomického procesu - pracovníci, spotrebitelia, podnikatelia, živnostníci a pod. - sú totálne zviazaní práve preto, že vo veci peňazí sa úplne spoliehajú na ekonomiku, ktorá je mimo akejkoľvek racionálnej či demokratickej kontroly.

      Nízka kúpyschopnosť vytvorená v rámci ekonomiky založenej na zadlženosti je pravidelne sa vynárajúca téma na stránkach tejto knihy. Je dokázateľné, že nesie hlavnú zodpovednosť za to, že sa ekonomika konštantne spolieha na ustavičný rast, pričom tento rast deformuje smerom k trhu s nízkymi cenami a nízkou kvalitou, podporuje nadmernú obchodnú dopravu a na medzinárodnej aréne neprimerane zvýhodňuje korporácie.

      Nízku kúpyschopnosť je možné maskovať či kompenzovať vysokou úrovňou investícií a rýchlym rastom, úspešným exportom, zvyšovaním zadlženosti spotrebiteľov alebo veľkorysým štátnym deficitom. Ak však ani jeden z týchto kompenzačných faktorov sa nevyskytuje, ekonomika sa rýchlo stáva neefektívna a ako ukazuje historický prehľad v kapitole 13 a 15, ekonomika musí čeliť úplnému kolapsu. Nízka kúpyschopnosť nepretržite podnecuje tempo rastu, zatiaľ čo stabilita, udržateľnosť a demokratická kontrola ekonomiky sú odsunuté nabok a ignorované.

1. Bank of England. Statistical Release, marec 1995 a 1997.
2. Citované v knihe Richarda Douthwaita. The Growth Illusion. Green Books. 1992.

-pokračování-