Richard Smoley v článku "Skutočné tajomstvo tajomstva" spomína knihu pod názvom "Tajomstvo" (austrálska režisérka Rhonda Byrne už stihla podľa knihy nakrútiť aj film), ktorá sa už dvadsať týždňov nachádza na zozname bestsellerov New York Times a momentálne je na prvom mieste. Na ich web stránke sa píše, že kniha odhaľuje tajomstvo, ktoré je doslova kľúčom k existencii. Tým tajomstvom, ktoré vraj pred ľuďmi ukrývali celé stáročia a ktoré sa "nezasvätení" vždy snažili kúpiť alebo sa ho zmocniť násilím, lúpežou, či dokonca vraždou, je vraj jednoduchá pravda (ktorá je však v skutočnosti len jednou z mnohých), že "myšlienky sa stanú vecami", t.j. "čo myslíš, to sa potom aj stane". Keď ľudia s podobnými pravdami experimentujú, čoskoro zisťujú, že to nie je len také jednoduché, aby to naozaj fungovalo v praxi. K tomu je potrebné vedieť oveľa viac a nikdy to nejde bez toho, aby sa človek nepopasoval s vlastnými slabosťami. V prvom rade je potrebné chápať zákon "podobné priťahuje podobné". Zjednodušene povedané, aby človek k sebe pritiahol zdravie, šťastie a úspech, musí sa postarať o to, aby v jeho vnútri panovala adekvátna atmosféra, ktorá to umožní. Keď chceme v živote uspieť, musíme mať v hlave plán a potom všetky duševné sily vložiť do jeho praktickej realizácie. A to je možné len keď si človek verí, keď v sebe živí pozitívne presvedčenie, že tu niet dôvodu, aby mu to nevyšlo. Väčšina z nás chápe, že keď si človek neverí, o úspechu nemôže byť ani reči, ale prečo zlyhávajú aj takí, čo sú naozaj odhodlaní uspieť a veľa pre to prakticky robia? Preto, lebo podceňujú silu svojho podvedomia a zatiaľ neurobili nič pre to, aby mu s istotou rozkazovali - tak, ako nás to učil Ježiš.
Nad šťastím a úspechom sa zamýšľali mnohí duchovní učitelia, ale až s Ježišovým učením sa vynorila otázka skrytých síl v podvedomí, ktoré môžu jedinca pripraviť nieleno úspech v živote, ale niekedy ho aj úplne zničiť, ak sa im nenaučí rozkazovať. V našom prípade sa o neúspech zakaždým postará pochybnosť. Keď chceme mať pod kontrolou svoje podvedomé neistoty a strachy, musíme vedomým úsilím usmerňovať svoje myslenie. Inej cesty niet.
Lenže túžbu uspieť má v sebe každý. Ak sa darí len niektorým to preto, lebo tie osobné túžby potom v neviditeľnom svete na seba narážajú a v mnohých prípadoch sa jednoducho navzájom negujú. Keď sa o nejaké miesto uchádzajú piati, štyria z nich naisto úspešní nebudú. A takisto záleží na kvalite túžby, t.j. na motíve, ktorý ju doprevádza. Materiálne založeným túžbam po úspechu v prízemných záležitostiach (túžba zbohatnúť, dobyť nejakú ženu, poraziť súpera, dostať sa do vedúcej pozície, atď.) sa zväčša darí uspieť len vtedy, keď neodporujú plánom Kozmickej inteligencie pre dotyčnú osobu. A na toto ľudia málokedy myslia. Väčšinou nie sú schopní odhadnúť, na čo majú morálne právo a na čo nie, ani dôsledky svojich nerozumných želaní. "Daj si pozor, čo si pre seba želáš, pretože by sa ti mohlo splniť!" , ako sa vraví.
Naše osobné túžby sa musia zhodovať s božími zámermi, t.j. zodpovedať nastolenému poriadku vecí. Keď odporujú tomu, čo pre nás v tomtoživote predpisujú zákony karmy, nikdy sa nám nesplnia. Hinduisti a budhisti toto nazývajú samskara - karmické semená, ktoré človek zasial v minulých životoch a v súčasnom zberá úrodu. Minulosť určuje kvalitu prítomnosti. Takže keď sa chceme mať v budúcnostilepšie, musíme v tomto živote siať kvalitnejšie semená, inak budeme aj nabudúce žať len utrpenie a jeden neúspech za druhým. A toto platí aj pre národy, etniká, rasy, aj pre ľudstvo ako celok. Problém natoľko ani nespočíva v tom, že ľudia by sa nesnažili siať dobré semená, ale v tom, že nevedia rozlíšiť, ktoré sú dobré a ktoré zlé. Keď chceme, aby budúce pokolenia boli štastnejšie a nemuseli už toľko trpieť, musíme vedieť správne odhadnúť dôsledky svojich snažení.
Duchovná veda naozaj učí, že myseľ panuje nad hmotou a môže ju ľubovoľne tvarovať. Tomu však väčšina ľudí neverí. Veď keby to bolo možné, každý by mohol meniť svoje telo podľa ľubovôle a škaredé dievčatá či starnúce herečky by nemuseli vydávať toľké sumy na kozmetické operácie a chemické prípravky. Pritom každý má možnosť sledovať pôsobenie mysle na hmotu sámna sebe. Ide len o to, aby sa naozaj snažil pochopiť, ako to funguje a neočakával nerealistické výsledky bez toho, aby bol ochotný vyvinúť obrovskú vôľovú snahu.
Každý z nás prechádza životom akoby na hojdačke: sú tu dobré dni, kedy sa nám všetko darí, kedy milujeme celý svet a na všetkých stranách nachádzame samé pochopenie, podporu a štastné náhody. A vzápätí sa kyvadlo preváži a my sa ani nestačíme čudovať, prečo sa zrazu všetko obracia proti nám a nič nám nevychádza. Ale práve v tomto bode je tu príležitosť pre našu myseľ robiť zázraky.
V negatívnom psychickom stave bezmocne upadáme na duchu - a potom v pocite zatrpknutosti siahame po "zakázanom ovocí": po alkohole, čokoláde, po liekoch či dokonca drogách. "Nech!", hovorí sa človek. "Načo mám byť zdravý či príťažlivý? Veď aj tak všetko naokolo ide dolu vodou. Nuž načo to všetko?!"
Ale tok svojich myšlienok usmerňujeme sami; na nás záleží, či sa odhodláme zmeniť polaritu; či vôľou presmerujeme myšlienkový prúd a budeme sa snažiť vidieť to, čo je v živote naozaj podstatné a čo je aj na súčasnom negatívnom smerovaní sveta pozitívne a nádejné. Pretože všetko má svoj skrytý zmysel a nikdy nič nie je celkom stratené.
Tí, ktorým sa nechce veriť, že myseľ by mohla vládnuť hmote, by mali venovať pozornosť tomu, ako vyzerajú, keď sú štastní a keď sú smutní a zatrpknutí. Šťastní ľudia priam kvitnú, dokonca aj vrásky sa im na chvíľu vyrovnajú. A pozitívne naladení ľudia si vždy nájdu nejakú motiváciu k činu, dokonca aj vtedy, keď tu zdanlivo nie je nič, z čoho by sa mohli tešiť a nevidia žiadny konkrétny výsledok svojich snáh. Povedia si, že ich úsilie sa nestratí, ale pôsobí vo svete a mení zmýšľanie druhých, i keď zdanlivo vôbec nepočúvajú.
V bežných veciach života si to väčšinou dokážeme takto vysvetliť a nachádzame príklady v živote, kedy to skutočne takfungovalo. Horšie je, keď sa bez nášho pričinenia svet naokolo rozpadá a životna planéte očividne upadá. Vtedy už len jednoduché osobné rozhodnutie k zmene polarity nestačí; vtedy človek potrebuje viac, aby v ňom neumierala nádej.
Všetci veľkí duchovní majstri učili, že i keď sa nám teraz zdá, že planéta umiera, je to len dočasná etapa, dizajnovaná tak, aby došlo ku galvanizácii, k opätovnému oživeniu, nie k úplnému zániku života na nej. Keby takýto prezieravý dizajn neexistoval, všetko by ustrnulo vo vývoji a nič lepšie by sa už na zemi neobjavilo - na tej Zemi, ktorá má zatiaľ tak ďaleko k dokonalosti. Vývoj musí stále napredovaťa to sa deje striedavo oživovaním, t.j. rozmachom života - a potom jehodočasným úpadkom a hromadným vymieraním. Očividne teda, vždy tu boli ľudia,ktorí poznali zákonitosti vývoja, aj charakter tohto nášho súčasného úpadkového obdobia a vopred vedeli, že sa dostaví a snažili sa naň ľudí pripraviť.
Preto je zarážajúce, že tí, ktorí o tomto vedia, si neuvedomujú, že Európania potrebujú správnu motiváciu, aby mali vôľu zmeniť svoje cesty a udržať si v sebe nádej a vieru v lepšiu budúcnosť.
Myseľ dokáže robiť zázraky, ale len vtedy,keď má možnosť pôsobiť na hmotu presvedčivou pravdou. Dnes už ľudí nemožno klamať naivnými predstavami o Bohu, o konečnej odmene v nebi; potrebujú hodnovernú a konkrétnu informáciu a pokiaľ možno, aj vedecky podložené fakty. Lenže súčasné elity (podobne ako starí Hebreji) dospeli k záveru, že ľuďom radšej netreba hovoriť nič, lebo by to mohli nesprávne pochopiť a vo svete by mohla vypuknúť panika a chaos. Darmo im Ježiš hovoril, že na ľudí pôsobí len pravda a že nič sa pred obyčajnými ľuďmi ukrývať nemá. Chápu vôbec, že práve tá neinformovanosť je príčinou, že európske obyvateľstvo upadá do beznádeje a odmieta mať deti?! Budúcnosť, ktorá sa rysuje, sa im nepozdáva natoľko, aby pre ňu chceli obetovať svojich potomkov. A o žiadnej inej nevedia.
Mlčať je zlato, hovorí sa. Ale to neplatí v prípade, keď už ide o život a keď jeho záchrana závisí od toho, či sa v niekom konečne pohne svedomie a začne ľuďom hovoriť pravdu - i keď pritom bude musieť priznať chyby a omyly a seba odhaliť ako klamára. Zbabelé alebo vypočítavé mlčanie sa vždy obráti proti jeho pôvodcovi, pretože v týchto prípadoch úmysel nie ječestný - bez ohľadu na to, ako si to sám pred sebou rozumovo odôvodňuje.
Ľudia teraz potrebujú vedieť, potrebujú rozumieť tomu, čo sa naokolo deje a musia chápať, že je to pre dobro celku. V opačnom prípade ich môžu náboženskí predstavitelia prosiť koľko chcú, aby nedopustili vymretie vlastnej rasy; nik ich nebude brať vážne. Ľudia už nemôžu len slepo veriť. Európania sú teraz už zväčša natoľko vyspelí, že sa zobudia a pohnú správnym smerom len keď veci rozumovo pochopia. To teda značí, že sa im musí predstavovať duchovná veda v jadre náboženstva, inak je každé úsilie svetskej a duchovnej vrchnosti premárnenou príležitosťou. A za to nesprávne rozhodnutie mlčať vo chvíli, kedy bolo treba posvätné pravdy vykrikovať z vrcholcov kopcov, sa bude trpko platiť. S odovzdaným poznaním ide veľká zodpovednosť, ale to neznačí ponechať si ho zo strachu len pre seba alebo ho dokonca zneužívať na manipulovanie nevedomých más, aby sa poslušne sklonili pod našou vôľou a slúžili našej pochybnej agende, motivovanej osobnými záujmami a túžbami po pohodlnom živote.
Väčšina ľudí pokladá za "dobré" všetko to, čo sladko chutí, čo je príjemné, lahodné a pohodlné. Nie sú schopní vidieť negatíva takých želaní. A toto dnes už neplatí len pre obyčajný ľud, ale aj pre elity. Hoci sa skrývajú za ušľachtilý ideál a nahovárajú si, že vždy rozhodujú správne, ich činy svedčia o tom, že "ľudská" prirodzenosť je v nich silnejšia. Lenže práve tie sklony k pohodlnosti a ľahostajnosť k následkom sú príčinou, že náš svet teraz rozkladá cudzí živel a niet tu dosť takých, ktorých by to alarmovalo natoľko, aby sa proti tomu stavali. Veď keby to tak nebolo, mal by týždenník Slovo" odvahu položiť čitateľom vyzývavú otázku, či chcú, aby Slovensko bolo biele alebo radšej pestrofarebné?! Všetkým by malo byť jasné, že Slovensko bude buď biele - alebo nebude vôbec. A to si dnes už začínajú uvedomovať aj mnohí z tých, ktorí západnej spoločnosti desaťročia vnucovali cudzorodú imigráciu.
Napríklad Christopher Caldwell vo Financial Times píše: "Výsledky dlhoročného výskumu harvardského profesora Roberta Putnama rozbíjajú na kusy ideu, že v rozmanistosti je sila, ktorá bola doteraz základným predpokladom, ktorého sa spoločnosť držala, takže zrejme teraz je narade ideologická kríza. Štúdia pána Putnama nepoukazuje len na jednotlivé ťažkosti, aké sa vyskytujú, keď sa spoločnosti nanucuje rozmanitosť; tá úplne podkopáva oficiálnu doktrínu západných vlád: že rozmanitosť je zásadne a vždy len pozitívnou silou v spoločnosti."
A k tomu ešte treba pridať fakt, kto sa teraz kam presúva a aké to má dôsledky pre civilizovaný svet. Elmer Pendell v pojednaní "Pohlavie verzus civilizácia" (1967) píše: "Tí, čo problémy spôsobujú, sa množia oveľa rýchlejše, než tí, čo sú schopní ich riešiť. V krátkosti, keď majú deti schopní, inteligentníľudia, spoločnosť bude schopná identifikovať svoje problémy a vyriešiť ich." Lenže práve takí dnes už deti takmer nemajú. A keď ich niektorí stále ešte majú, tie už nemajú také kvality, aby sa vedeli zhostiť roly, akú spomína Pendell.
Ľudia dnes plodia deti nevedome, náhodne; veľakrát sú vyložene nevítané a často dochádza k počatiu aj v alkoholickom alebo inom omámení - nuž aké duše takí úbožiaci do sveta sťahujú? Aj v tomto prípade si musíme uvedomiť, že za to zlé, čo sa nám teraz deje, môžeme viniť predovšetkým seba, nie niekoho druhého.Ako napísala Margaret Sangerová (1883-1966) : "Keď bude materstvo dôsledkom hlbokej túžby po počatí, nie následkom nevedomosti či náhody, tie deti budú potom predstavovať úplne novú rasu ľudí."
Ak sa má vo svete objaviť "nová rasa ľudí", musí tu byť veľa takých, čo sú odhodlaní zachrániť svoj rod, svoju domovinu a túto planétu - nie aby prevažovali tí, čo žijú podľa úslovia "Po nás potopa!". James Hart v pojednaní "Eugenic Manifesto" to konštatuje jasne: "Naši predkovia v priebehu vývoja prekonávali hladomory, ľadovce, džungle a všelijaké monštrá, aby sme my dnes mohli byť ako bohovia. Keď sa vám už nechce ďalej niesť posvätný plameň života, tak si vyhyňte! Ale nepodnecujte aj druhých k tej potupnej zbabelosti, ktorá stojí proti životu, proti deťom!"
Nuž ako sa Európania teraz rozhodnú: "byť alebo nebyť?" Ak chceme aj naďalej "byť", naše myslenie sa musí zmeniť. Myseľ musí vládnuť všetkému.A musí to myseľ informovaná. V praktických rozhodnutiach sa musíme riadiť zdravým rozumom, nie naivným súcitom, ktorý iní potom zneužívajú. Potom sa aj hmota poslušne poddá. Božia láska je chladná a jasnozrivá. To nie je naivný, plytký, sentimentálny súcit. Boh nemilosrdne trestá vinníkov, ktorí a odmietajú kajať. A pokojne necháva trpieť takých, ktorí si vlastným nerozumom sami urobili zo života peklo.
komentár k článkom v zahraničnej tlači (redakčne upravené)
Pavol Hriňovský, Kanada
článok "Skutočné tajomstvo tajomstva" možno nájsť na adrese:
http://www.newdawnmagazine.com/Article/The_Real_Secret_of_The_Secret.html
http://www.noveslovo.sk/
http://www.ft.com/cms/s/0/40e39d52-47a3-11dc-9096-0000779fd2ac.html
"Unlimited immigration may lead to violence on Britain´s streets, warns former Archbishop of Canterbury"
http://www.thetruthseeker.co.uk/article.asp?ID=9329
Převzato: prop.sk
partner Matrix 2001
