Veľká časť obyvateľstva nemá prístup k slobodným informáciám

        Diskusia okolo novely Zákonníka práce paradoxne ukázala, v akom stave sú médiá na Slovensku. Tak elektronické, ako aj printové unisono zastávali stanovisko zamestnávateľov, a nie zamestnancov, čo by sa od médií dalo očakávať. Slovenské médiá však odhalili svoju liberálnu orientáciu i fakt, že slúžia výhradne svojim pánom, čiže kapitálu. A ten nie je slovenský. A súčasne, že nejestvujú žiadne iné médiá, ktoré by obhajovali ľudovcov, kresťansky orientovaných ľudí alebo socialistov. A to je problém. Ústavný.

       Fóbia zo straníckej tlače

       Všetky novinárske stavovské organizácie zaznamenávajú prípady, keď sú novinári nútení pracovať v režime, ktorý ich znevýhodňuje, dokonca proti vlastnému svedomiu a presvedčeniu. Vie sa o tom, že novinári nemôžu hovoriť o svojom ponižujúcom postavení, ak nechcú prísť o prácu. Novinárov nechráni vyše štyridsaťročný tlačový zákon ani Zákonník práce. Na Slovensku tzv. demokrati vypestovali fóbiu zo straníckej tlače. Azda najpopulárnejším "straníckym" denníkom bola Slovenská REPUBLIKA, ktorej sa čitatelia vyzbierali na existenciu, keď jej hrozil zánik. Že napokon prestala vychádzať nebolo preto, že ju čitatelia odmietli, ale preto, že ju nový majiteľ Jozef Majský bezprostredne po jej odkúpení nechal finančne vykrvácať. Pritom išlo o denník, vďaka ktorému jestvovala pluralita v printových médiách.

        Počas minulej vlády prišlo tiež k zániku Nového dňa, ktorý ako-tak prezentoval inú politickú líniu ako ostatné denníky (aký bol skutočný dôvod zániku denníka nie je známe, čitateľom ju dlhuje jeho pôvodná majiteľka Magda Mečiarová-Gáliková). V každom prípade to spôsobilo výraznú likvidáciu názorovej plurality na Slovensku. Dzurindovu vládu to vôbec neznepokojovalo, hoci malo. Veď vznikla situácia, keď veľká časť obyvateľstva nemá slobodný prístup k informáciám, ktorý jej zaručuje ústava.

        Upratovanie v médiách

        Bývalý ministerský predseda Francúzska Charles de Gaulle nemal dobrý vzťah k stranám a nepovažoval ich za dobrý predpoklad fungujúcej demokracie. Medzinárodné spoločenstvo však lepší systém nepozná a aj na Slovensku sme ho prijali za svoj. Strany predstavujú istý model hodnotového systému spoločnosti, a preto nie je vôbec čudné, ak sa navonok prezentujú v médiách. Aj vlastných. Rozdelenie médií na vládne a opozičné nie je vždy presné, najmä ak je koalícia zložená zo strán ideologicky protichodných. Napríklad z pravicových a ľavicových.

       Štáty Európskej únie nie sú také zaujaté proti straníckej tlači ako Slovensko a dokonca ju značne subvencujú, aby podporili pluralitu a zabránili monopolizácii tlače. Napríklad Fínsko ročne vynakladá na podporu tlače okolo 12 miliónov eur, z čoho 40 percent ide na stranícku tlač. Podobne Švédsko ročne rozdeľuje 50 miliónov eur väčšinou novinám a časopisom s menším nákladom, pričom sú to často bývalé stranícke noviny. Taliansko má verejný tlačový fond vo výške 57 miliónov eur a rozdeľuje ich výlučne novinám politických strán a združení. Existujú však rôzne spôsoby podpory tlače, ktoré využívajú štáty únie na to, aby podporovali pluralitu médií.

       Na Slovensku je všetko inak. Týždenník Profit predčasom uverejnil článok, ktorý je akýmsi profilom súčasného mediálneho trhu. "Šéfovia najväčších slovenských médií tvrdia, že už je preč doba, keď si tu každý mohol robiť, čo chce," znie nadtitul článku a evokuje hneď niekoľko otázok: Už nás tu niekto umlčal? Je to dobré alebo zlé? Čo znamená to upratovanie v médiách, o ktorom bežný občan nič nevie?

       Kraľuje zahraničný kapitál

       Predovšetkým treba povedať, že všetky demokratické štáty sveta sa bránia monopolizácii médií. Robia tak aj krajiny EÚ, len Slovensko sa vydalo opačným smerom. Dokumentuje to aj uvedený článok, podľa ktorého tlač na Slovensku obsadili štyri vydavateľské domy: Ringier Slovakia (Nový Čas...), Spoločnosť 7 plus (Plus 7 dní...), Petit Press (SME, Új Szó...) a Perex a Avízo (Pravda...). Za dvoma po slovensky vydávanými mienkotvornými denníkmi je zahraničný kapitál. SME financujú Nemci, Pravdu Briti. V tejto súvislosti je zaujímavé tvrdenie generálneho riaditeľa Petit Pressu Alexeja Fulmeka, vydavateľa denníka SME, ktorý považuje súčasný vývoj za správny, lebo podľa jeho slov tu už nie sú denníky, ako ešte pred niekoľkými rokmi bola Slovenská REPUBLIKA.

       Keď sa však riaditeľ vydavateľstva teší tomu, že už nemá oponentov, že nemá konkurenciu, tak sa nad tým treba poriadne zamyslieť. Signalizuje to totiž jediné: sloboda slova je pochovaná. Do roku 1998 vychádzalo na Slovensku niekoľko denníkov s výraznou orientáciou proti dovtedajšej vláde, ale len jeden denník provládny. Opak nastal po voľbách. Všetky denníky sa odrazu stali provládnymi a iba jeden opozičným - spomínaná Slovenská REPUBLIKA.

       Masívny útok na domácich podnikateľov a výpredaj národného majetku zahraničným firmám mali priamy vplyv na mediálny trh. Slovenskí vydavatelia, ktorí sa nespojili s vydavateľskými domami v zahraničí, väčšinou zanikli. Je logické, že manažmenty zvyškových médií na Slovensku sú spokojné s likvidačným stavom na mediálnom trhu, lebo im zaniká konkurencia. Ale čo ústavné práva občanov? Za tie je zodpovedná exekutíva. Iste nie je jednoduché kriesiť to, čo systematicky ničila vládna garnitúra za predchádzajúce dve volebné obdobia, pričom sa cynicky označovala za slušnú vládu. Tá "slušná" vláda nás jednoducho vrátila späť, keď systém kontroly komunistickej strany nahradil systém kontroly cudzích záujmových skupín s tučnými odmenami pre kolaborantov. Dokedy ešte?