ZÁHADNÉ TIENE MINULOSTI

       Pani Anna Mitchel-Hedges z Kitchenera v kanadskom Ontáriu, vlastní zvláštny predmet: veľký celistvý kryštáľ, zbrúsený do tvaru ľudskej lebky (ženskej, ako sa vyslovili odborníci), ktorú našiel pri archeologických vykopávkach v starom indiánskom osídlení jej otec. Odhaduje sa, že je stará okolo 12 tisíc rokov a nik nevie, kto mohol byť tým mimoriadne remeselne zdatným umelcom, čo ju v dávnych časoch vybrúsil a aký bol jej účel. Lebka má veľmi dômyselne upevnenú pohyblivú dolnú sánku a podľa legiend, čo sa k nej viažu, nie je jediným predmetom tohto druhu na zemi.

       Tanis Helliwell v knihe "Dešifrovanie osudu" píše, že podľa legiend sa podobné kryštálové predmety v dávnych časoch používali na uchovávanie informácií; sú to akési databanky o vývoji zeme, človeka a ľudstva. Legenda hovorí, že lebka je jednou z dvanástich informačných buniek, ktoré sa na zemi nachádzajú a ktoré postupne objavíme a naučíme sa ich čítať. Každý kryštálový objekt má špecifický účel a poslanie. Táto konkrétna lebka predstavuje "reč". Každý predmet sa vždy objaví v pravom čase a charakterizuje určitý dovŕšený stupeň vo vývoji ľudskej civilizácie, i trend, v akom sa vývoj bude ďalej uberať. Lebka symbolizuje "čistú, jasnú, pravdivú a otvorenú reč", ktorá sa stane dominantnou v období, do ktorého práve vstupujeme. Iný z dvanástich kryštálov predstavuje "čisté, jasné videnie", ďalší "čistý cit, čistý úmysel, jasné porozumenie", atď.

       Všetky kryštály jednotlivo sú priezračné, biele, ale všetkých dvanásť má potenciál splynúť do jediného - čierneho. Indiáni hovoria, že tie predmety "zasiali na zemi bytosti z hviezd ešte v časoch, keď sa prirodzene pohybovali medzi ľuďmi". Odišli, keď sa zem ponárala do nižšej vibračnej úrovne. Predmety sú ukryté na rôznych miestach: v Tibete, v Španielsku, v Anglicku, v severnej Amerike a v Hondurase, ktorý bol kedysi súčasťou civilizácie Atlantída. Ľudia z hviezd však vraj znovu začnú prichádzať na zem; prídu ako veľkí učitelia národov, ako mimoriadni obdarení duchovní vodcovia. Podľa arabskej legendy sa asi tisíc rokov pred narodením Krista v arabskej púšti našiel zvláštny predmet z čierneho materiálu. O jeho pôvode a účele nikto nič nevie, a tak je opradený mnohými legendami. Z púšte ho preniesli do nenápadnej dedinky Makoraba a dlhé roky o ňom verejnosť nevedela. Dnes ho prísne strážia, pretože je to vraj veľmi neobyčajný kameň. Každý, kto sa ocitne v jeho blízkosti, sa dostane do extázy a v zlomku sekundy pochopí tajomstvá vesmíru, minulosti, i budúcnosti. Ide o tajomný kameň "Kaaba", ktorý sa dnes nachádza v Mekke (bývalá Makoraba) a ku ktorému každoročne putujú tisíce vyznavačov Islamu. Nikto však nemá možnosť vidieť ho. Je dôkladne zabalený do čierneho hodvábu a zo schránky ho vraj nikdy nevyberajú.

       Povráva sa, že to môže byť pozostatok po stratenej civilizácii a pôvodne sa pravdepodobne nachádzal na vrchole Veľkej Cheopsovej pyramídy. V púšti ho možno ukryli egyptskí veľkňazi, keď na územie Egypta vtrhli barbari alebo keď krajine hrozila katastrofa. Na niektorých kamenných kvádroch Veľkej Cheopsovej pyramídy sa našli pukliny, ktoré svedčia buď o zemetrasení alebo o inej kataklizme, ktorá ju zrejme postihla niekedy v minulosti. Podľa Alexandra Gorbovského ("Hádanky Antiky"), sa na území Indie našla ľudská kostra, rádioaktívna 50 krát nad normálnu úroveň. O podobnom náleze hovorí aj americký autor Charles Berlitz. Pri vykopávkach starovekých miest Mohendžodáro a Harappa na území Pundžábu a Pakistanu sa tiež našlo niekoľko vysoko rádioaktívnych kostier. A Wilhelm Konig, nemecký archeológ a inžinier, prezentoval verejnosti niekoľko tisícročí starú elektrickú batériu, ktorú našiel na území Iraku. Podobné sa tu používajú dodnes medzi jednoduchými remeselníkmi, ale také isté poznajú aj v Číne a v Indii. A v "Hakaltha" (právo Babylončanov), sedem tisíc rokov starom dokumente, ktorý preložil Y. N. Ibn A´Haron, sa okrem iného hovorí o "pravidlách pri používaní lietajúcich strojov".

       Mnohí teoretici sa nazdávajú, že tieto nálezy svedčia o návštevníkoch z vesmíru v ďalekej minulosti alebo o existencii technicky vysoko vyvinutých civilizácií v dávnoveku, ktoré vedeli využívať (a začali zneužívať) nukleárnu energiu. Na tieto skutočnosti upozorňuje aj český autor Ludvík Souček v knihách: "Tušenie tieňa" a "Tušenie súvislostí", ktoré náš čitateľ pozná. Na citátoch zo starých indických textov dokazuje, že prehistorické civilizácie bojovali medzi sebou nukleárnymi zbraňami a s použitím lietajúcich strojov. Einstein, krátko pred smrťou, v úzkom kruhu priateľov údajne vyhlásil, že nukleárna energia je v 20. storočí len znovu-objavená. A niektorí sa domnievajú, že pra-civilizácie nielenže mali vedomosti o elektrine, ale ovládali aj tajomstvá gravitačného a magnetického poľa a vibrácií mikročastíc, ku ktorým sa my dopracovávame iba teraz. Vysoko rádioaktívne kosti z dávnej minulosti však ešte nemusia byt dôkazom, že dávnoveké národy medzi sebou bojovali nukleárnymi zbraňami. Môžu napríklad svedčať o tom, že ľudia v minulosti žili v prirodzenom vysoko rádioaktívnom prostredí. Ak zem v minulosti z nejakých prirodzených príčin nechránila silná vrstva ozónu a magnetické pole ako dnes, z vesmíru mohlo prenikať žiarenie širokých škál. Rádioaktivita teda mohla byť v tom čase veľmi vysoká a živé organizmy sa jej jednoducho prispôsobili.

      O tejto možnosti sa hovorí aj v súvislosti s výskytom psoriázy v ľudskej populácii. Niektorí odborníci pokladajú toto ochorenie práve za následok neprispôsobenia sa určitej časti obyvateľstva prirodzenému poklesu rádioaktívneho žiarenia v prostredí. Posledné výskumy dokazujú, že akákoľvek, čo i len malá nerovnováha v podmienkach životného prostredia, môže spôsobiť obrovské kataklizmy oveľa rýchlejšie a ľahšie, než sme si kedy mysleli. A na druhej strane: čo i len malá zmena môže mať pozitívne dôsledky: prudké skoky vo vývoji druhov, pozitívne mutácie. V poslednom storočí, počas prudkého rozvoja leteckej dopravy, sa na celom svete objavilo množstvo pozostatkov po kolosálnych stavbách, umelých násypov v tvare zvierat, obrazcov obrovských rozmerov na izolovaných náhorných plošinách, atď. Záhadou je zatiaľ i sieť umelých tunelov - kanálov, ktoré museli byť často vyhĺbené v tvrdej skale a o účele ktorých sa vo vedeckom svete stále ešte živo diskutuje. Mnohé sú na niektorých miestach zavalené a práve to ich prieskum veľmi komplikuje. Je to napríklad systém hĺbkových tunelov a vrtov, vedúci z Limy, hlavného mesta Peru na pobreží oceánu, do Cuzca, bývalého hlavného mesta impéria Inkov, až k bolívijskej hranici. Keďže sú už väčšinou polozasypané a miestne obyvateľstvo má z nich poverčivý strach, nie je veľká nádej, že budú v najbližšej dobe lepšie preskúmané. Medzi miestnymi ľuďmi sa povráva, že starovekí Inkovia v nich nastražili množstvo zákerných pascí, aby odplašili neželaných návštevníkov. Inkovia však prvým Európanom tvrdili, že ich oni nevybudovali. Sú vraj prastaré; využívali ich, ale nevedia kto ich vyhĺbil.

       Podobná sieť podzemných tunelov existuje aj v Kalifornii, v štáte Virgínia, na ostrovoch Hawai, v Oceánii, v Ázii, vo Švédsku, na Malte, v Španielsku, v Maroku, v niektorých republikách bývalého Sovietskeho zväzu a inde. Prekvapujúce sú sporadické správy o akomsi modrastom až zelenavom svetle v nich, ktorého zdroj prieskumníci nemohli nájsť. Ruskí vedci napríklad skúmali podobný fenomenón v Azerbajdžane: zvláštne modrasté, nazelenalé svetlo, na ktoré narazili pri výskume istej takmer bezodnej studne, ktoré akoby vychádzalo zo stien. Pri tej príležitosti objavili rozsiahlu sieť podzemných tunelov, ktoré boli na niektorých miestach veľmi úzke a na iných vyúsťovali do priestranných hál. Predpokladá sa, že táto sieť nadväzuje na iné, ktoré boli objavené na území Gruzínska a na Kaukaze a možno súvisí aj so vzdialenejšími, nájdenými na území Číny a Mongolska. Dr. Ferdinand Ossendowski, francúzsky profesor, popísal túto zvláštnu sieť tunelov ešte v roku 1920-21. Informoval ho o nich mongolský princ Chultun Beyli a jeho láma a oboznámili ho aj so zaujímavou historkou o existencii dvoch kontinentov v Atlantiku a v Pacifiku, ktoré sa neskôr potopili. Niektorí obyvatelia však údajne našli útočisko na iných pevninách a v podzemných jaskyniach, osvetľovaných neznámym svetlom. To svetlo je vraj zázračné a bladodárne pôsobí na rastliny a ľudí ešte aj dnes. Tibeťania veria, že tunely sú podzemnými úkrytmi, ktoré vybudovali v rôznych historických dobách v očakávaní kataklizmy, ktorá sa na zemi periodicky dostavuje. Hovoria, že to zvláštne svetlo je pozostatkom umenia minulých vysoko vyspelých civilizácií, ktoré vedeli manipulovať a využívať prirodzenú radiáciu minerálov a kryštálov a tá energia má blahodárne účinky na ľudské zdravie, podporuje rast rastlín, atď.

       A dovoľte mi, aby som v tejto súvislosti spomenula aj neobyčajný nález v slovenských horách, informáciu o ktorom pôvodne uverejnili v marci roku 1965 v periodiku Národnej speleologickej spoločnosti. Autorom je Antonín T. Horák, ktorý článok napísal na základe istého osobného denníka z čias Slovenského národného povstania. Partizánsky oddiel mal veľké bojové straty, preto bol nútený ustúpiť. Keďže dvaja boli ťažko ranení, miestny bača Slávek zaviedol skupinku do blízkej jaskyne. Pri vstupe do nej sa poverčivo prežehnával smerom dovnútra a varoval ich, aby ďalej do nej v žiadnom prípade nevstupovali. Sľúbil, že im donesie potraviny a lieky tak rýchlo, ako len bude môcť. V noci sa však rozpútala metelica a vedeli, že mu to môže trvať aj niekoľko dní. Keďže posledné tri dni takmer nič nejedli a pili len horúcu vodu z natopeného snehu, s pár kvapkami slivovice, autor denníka sa odvážne vybral na prieskum v nádeji, že v nej prespávajú nejaké zvieratá...

       Na jej konci však našiel čosi, čo prekonalo všetky jeho očakávania: akési zvláštne bizarné čierne silo, bielo orámované. Najskôr si myslel že je to prirodzená stena z čiernej soli, ľadu alebo lávy, ale pri podrobnejšom prieskume si uvedomil, že materiál je sklovito hladký, útvar je pravidelný a vyzerá byť vyrobený umelo. Bolo to teleso, o priemere asi 25 metrov, doslova vrastené do skaly. Na miestach, kde sa štruktúra dotýkala skaly, sa v priebehu času vyformovali stalagmity a stalaktity, ktoré tvorili ten pekný biely rám, čo videl z diaľky. Materiál pripomínal akúsi kombináciu ocele, "pazúrika" a gumy a bol modro-čiernej farby. Keď sa ho pokúsil načať, nepodarilo sa mu urobiť ani len väčší škrabanec. Až neskôr si všimol puklinu, širokú asi 20 až 25 cm dolu a 2 až 5 cm hore. Dno pukliny prudko smerovalo dolu a vyzeralo byť zo žltého pieskovca. Hodil dnu zapálenú fakľu, ale tá hneď zhasla, takže nevidel nič. Nevzdal sa však a odvážne sa cez ňu pretiahol, aby sa pozrel, ako tajomná štruktúra vyzerá znútra. Veľa toho nevidel, pretože sa pokĺzol, spadol a silno si udrel ruku a hlavu. Pád ho prekvapil a nastrašil, a tak jediné, o čo sa usiloval, bolo dostať sa von za každú cenu.

       Na druhý deň zviazal dohromady niekoľko opaskov, aby sa mohol poistiť, prihotovil si fakle a počas nasledujúcich dní štruktúru dôkladne skúmal. Zistil, že má tvar pravidelného "mesiaca", pri predpokladanom pohľade zvrchu - a znútra i zvonka mala steny úplne hladké a pravidelné. Nedali sa nijako narušiť, dokonca aj keď do nich opatrne niekoľkokrát strelil. Snažil sa narušiť materiál preto, aby ho mohol zobrať so sebou na analýzu. Zvuk pri výstrele bol taký silný, následkom opakovanej ozveny, že ho zakaždým takmer zrazil na kolená a musel si zakryť uši rukami. Po usilovnom kopaní objavil v ľavej časti "mesiaca" akési vlnovité drážky, ktoré pokladal za zvyšky neznámeho mechanizmu. Jediné, čo sa mu podarilo znútra odniesť, boli pozostatky akýchsi zubov, ktoré neskôr identifikovali ako zuby medveďa. Vedel, že ani zďaleka nemôže útvar dôkladne preskúmať, pretože vo vnútri bol odpoly zasypaný a on nemal dostatok času a k dispozícii mal len čmudiace fakle. Keďže jeden z ranených zomrel a druhý sa natoľko zotavil, že mohol chodiť, mohli jaskyňu opustiť a pohnúť sa ďalej. A tak vyrezal svoje meno do zvyšku kože a spolu so zlatým dnom svojich hodiniek ho vložil do sklenej fľašky a zapečatil ju guľkou z popola a hliny. Položil ju na kôpku obhorených fakieľ, pomocou ktorých štruktúru skúmal, a otvor dômyselne zamaskoval pred neželanými návštevníkmi, ktorí by mohli nález poškodiť, než sa k nemu dostanú odborníci. Po skončení vojny, pri návrate domov, sa na mieste ešte raz zastavil a preskúmal vrchol hory nad štruktúrou, ale nikde nenašiel čo i len náznak dopadu. Náraz sa však mohol odohrať v takej dávnej minulosti, že stopy už mohli medzitým zahladiť zosuvy skál, vietor a dážď. Je presvedčený, že teleso bolo rozhodne vyrobené umelo a môže to byť pozostatok po dávno stratenej ľudskej civilizácii. Je až neuveriteľné, že po takúto dôležitú informáciu o slovenskej rarite, aká nemá páru vo svete, musí Slovák cestovať až za oceán. Nikdy som sa o tomto náleze nedočítala v slovenskej tlači.

       Dúfam, že český autor denníka si celú historku nevymyslel a ak je pravdivá dúfam, že na Slovensku sa o nej vie. Alebo nie? Nájdu sa medzi našimi speleológmi odvážni prieskumníci, ktorí by tú informáciu preverili a uchránili objekt pred prípadným zničením amatérskymi jaskyniarmi? Serióznemu výskumníkovi môžem poskytnúť bližšie orientačné údaje, ktoré boli v knihe uverejnené. Ďalšiu informáciu si už nemám kedy overiť, ale pamätám sa, že ju uverejnili pred niekoľkými rokmi v našej tlači: niekde na východnom Slovensku (v pohorí Vihorlat?) sa našla pekne vytvarovaná stopa po bosej ľudskej nohe v druhohornej alebo v treťohornej hornine. Nález vyvolal nesmierny rozruch vo svete a potom ho rýchlo previezli do Prahy. Vrátil sa už medzitým tam, kam patrí - na Slovensko? Antonín Horák (že by to bol menovec toho predchádzajúceho alebo je to tá istá osoba?), ktorý napísal knihu "O Slovanech úplně jinak" a rozbúril tým negatívne vášne medzi jazykovedcami a historikmi na Slovensku i v Čechách, spomína niekoľko vzácnych pozostatkov veľmi starého písma na skalách niekde na území Slovenska, ktoré sú dnes už ťažko poškodené, pretože nik sa nikdy nepostaral o ich záchranu. Keďže jeho tvrdenia väčšina odborníkov vysmieva očividne platí, že mnohí z nás často akoby sa vyložene báli, že by sa mohla dokázať nejaká výnimočná pravda o našich slovanských národoch. Nieže cudzí, ale jazykovedci a historici z našej vlastnej krvi(!) sú často tými najzaťatejšími popierateľmi slovanskej veľkoleposti. Dúfajme, že je to len zo skromnosti... Skromnosť by natoľko neprekážala; pravda aj tak vyjde najavo - i keď jej to niekedy trvá dlhšie, než by sme si želali. Skromnosť je vždy odpustiteľnejšia, než arogantnosť niektorých cudzích "tiežodborníkov", ktorí celkom vážne tvrdia, že slová "voda" alebo "žito", ktoré sa vyskytujú vo všetkých slovanských jazykoch, prebrali Slováci od Maďarov.

       Dôkazy o pôvode našich národov v historickej dobe systematicky ničili rôzni neprajníci; toto sa dnes už aj medzinárodne priznáva. Nuž zachráňme aspoň to, čo sa ešte dá! Podľa svedectiev bola napríklad Veľká Cheopsova pyramída v minulosti pokrytá platňami z bieleho kameňa, na ktorých boli zapísané vedecké údaje a iné dôležité informácie, určené budúcim generáciám. Herodotus údajne videl tie nápisy ešte v 5. storočí pred Kristom. Ibn Haukal, arabský cestovateľ z 10. storočia po Kristovi, tiež tvrdil, že za jeho života boli nápisy ešte viditeľné. Ibn Batuta, ktorý žil v 14. storočí napísal, že pyramídu skonštruoval "boh Hermes" preto, aby "sa počas potopy zachovali najdôležitejšie vedy a umenia". Assuebanipal, assýrsky vládca (669-626 pred Kristom) vlastnil rozsiahlu knižnicu, o ktorej sám povedal, že obsahuje dokumenty "ešte spred potopy" a Abd el Latif, z 12. storočia po Kristovi napísal, že nápisov na Veľkej Cheopsovej pyramíde bolo toľko, že by spolu vytvorili desaťtisíc popísaných stránok papiera. Smutné je, že sa do rúk vedcov nedostali len preto, lebo nevedomí ľudia ich v neskorších storočiach začali používať pri stavbách domov a palácov. Uvedomujeme si, čo všetko sme svojou ľahostajnosťou a chamtivosťou stratili? Vôbec nie ie je prekvapujúce, že dnes o starovekých civilizáciách toho veľa nevieme.

       S úžasom nachádzame pozostatky po neznámych civilizáciách na miestach, kde by sme to vôbec neočakávali, napríklad neznáma kultúra v Zimbabwe, v africkej Rodézii, pozostatky po vyspelej kultúre v nigérijskom meste Benin, ktorá neskôr v izolácii veľmi upadla a verejnosť sa o nej dozvedela až vtedy, keď v tejto oblasti zavraždili britského činiteľ a začalo sa vyšetrovať. Kontroverzné archeologické nálezy sa našli aj na území Madagaskaru, Indie, Číny, Japonska, na Veľkonočnom ostrove, v Polynézii a inde. Veľká Alexandrijská knižnica obsahovala okolo milióna písomností a umeleckých diel, týkajúcich sa mystérií, filozofie, histórie, atď. Tieto nenahraditeľné poklady dal arogantne podpáliť Július Cézar a to skazonosné dielo dovŕšili potom o 400 rokov neskôr hordy arabských barbarov, ktoré si na príkaz svojho veliteľa kalifa Omara podkurovali vzácnymi spismi pod kotlami s vodou v miestnych rímskych kúpeľoch.

       Hovorí sa, že Omar svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že keď sa v nich píše pravda, nik ju čítať nepotrebuje, lebo pravda je predsa napísaná v koráne. A keď sú v nich lži, nik ich čítať nemusí, pretože by len ľuďom zbytočne plietli hlavy. A koľko nevyčísliteľných hodnôt sa raz navždy stratilo v horiacich hraniciach stredoveku, i novoveku! Staré pamiatky: stavby palácov, svätýň sa podpaľovali, rabovali a ničili alebo ich rozoberali, len aby sa mohli postaviť paláce nové. Francisco Toledo, vicekráľ Peru, dal okolo roku 1566 podpáliť obrovskú hranicu z textilných textov a tabúľ z vypálenej hliny, na ktorých boli zaznamenané udalosti z ďalekej histórie zeme, poznatky vedy, proroctvá, atď. Časť z nich však neskôr zachránili niektorí jezuiti a katolícki pápeži. Garcilas de la Vega napísal množstvo kníh o južnej Amerike, ktoré by dnes mohli byť veľkým zdrojom informácií o stratených civilizáciách.

        Jeho dielo je však pre ľudstvo nenávratne stratené, pretože jeho knihy boli v 16. storočí v Španielsku spálené - aj keď, našťastie, nie všetky a časť jeho diela sa dnes nachádza vo Vatikáne. zahadne_tieneV Rímskej ríši, v treťom storočí n.l., dal cisár Dioklecián zničiť všetky knihy, ktoré obsahovali návod na výrobu zlata, aby sa nik nemohol stať takým bohatým, že by mohol skúpiť celé impérium. Na podnet sv. Pavla kresťania v Efeze s nadšením spálili všetky nekresťanské knihy, čo vlastnili. A pár nezodpovedných írskych mníchov spálilo okolo 10 tisíc vzácnych rukopisov na brezovej kôre, kde boli zaznamenané keltské tradície a anály rasy, žijúcej na tomto území celé tisícročia. Ale nie všetky vzácne texty sa stratili a mnohé vedomosti sa zachovali aj v ľudskej pamäti. Nuž pokúsme sa teda hľadať pravdu o dobách takých vzdialených, že informácie na papieri alebo vyryté v kameni by sa nemohli prirodzeným spôsobom zachovať dodnes...